Putovanie za mongolskými tajmeňmi (1. časť)

Články

Je to už pekných pár rokov, čo som po prvýkrát čítal o Mongolsku a jeho rybách. Sedeli sme spolu s mojim kolegom Peťom Zacharom nad rybárskym časopisom a hltali nádherné zábery krásnej prírody a jej ešte krajších pokladov – sibírskych hlavátok – tajmeňov. Už vtedy padlo naše rozhodnutie. Toto chceme vidieť a zažiť na vlastné oči. Ľahko sa to povie, ťažšie však splní. Náklady na cestu neboli zrovna malé a tak sme sa rozhodli, že si zriadime spoločný fond, na ktorý sme odkladali voľné financie, aby sme príliš nezaťažili rodinný rozpočet. Fond sa postupne plnil a my sme mali čoskoro k dispozícii potrebnú čiastku. Pracovné a rodinné problémy nám však stále nedovoľovali zrealizovať náš sen. Hoci sme si už minulý rok zarezervovali termín, nakoniec sa nám podarilo vycestovať až tento rok koncom septembra. Rozhodli sme sa, že využijeme skúsenosti nášho spoločného kamaráta Jura Mrázika a jeho dvoch kolegov Paľa Konečného a Roba Studeného, ktorí už v Mongolsku boli. Juro mal v Mongolsku dobré kontakty na sprievodcu a majiteľa jedného z rybárskych zrubov na rieke Onon - Encha. Určite sa však dajú využiť aj služby viacerých cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú pobyty v Mongolsku s plným servisom. My sme zvolili o niečo náročnejšiu cestu. Letenky sme si zakúpili asi pol roka vopred a s Enchom sme si dohodli posledný termín, ktorý bol voľný. Chceli sme sa pokúsiť loviť ryby pred príchodom zimy a tuhých mrazov, ktoré tu panujú. Keďže príchod samotnej zimy sa nedá dopredu celkom presne odhadnúť, naše rozhodnutie mohlo dopadnúť všelijako.

Prípravy na cestu, materiál, vybavenie, nástrahy
Postupne si dokupujeme a pripravujeme nástrahy a výbavu potrebnú na dlhú cestu. Na každej rieke v Mongolsku môžu byť účinné iné nástrahy a hmotnostný limit v lietadle 20 kg na osobu nás tiež nepustí. Napriek tomu si chystáme široký sortiment nástrah, od voblerov cez rotačky od Tomáša Hammera, upravené špeciálne na mongolské rieky s preťaženým telíčkom ž ku gumám rôznej veľkosti. Veľkosť rotačiek bola hlavne č. 3 – 4, v medenej alebo striebornej farbe. Krídelká a telíčka boli často vo výrazných krikľavých farbách. Voblery sme mali nachystané od malých 5cm až do veľkosti 20 cm, v prírodných ale i v rôznych bizardných farbách hlavne od značiek Rapala, Salmo a Nils Master. Tiež sme pribalili niekoľko gumenných nástrah, hlavne veľkých ripperov a nezabudol som ani na menšie nástrahy. Vyskúšať som chcel hlavne gumené nymfy od Berkleyho. Muškáriť sme plánovali iba občas a preto sme príliš veľa muškárskych nástrah neniesli. V tomto sme sa spoliehali na Roba, ktorý sa chcel venovať hlavne muškáreniu. Prúty som sa rozhodol zobrať 3. Pevnejší Sportex Kevlar Pike s vrhačkou 40 – 80 g, jemnejší Dragon Golden River 2 – 14 g a muškárku Mitchel, ktorú som nakoniec ani nepoužil. K tomu som pribalil navijak Shimano Asphire RA vo veľkosti 4000 a Daiwu GS 8 vo veľkosti 2000. Na cievkach boli vlasce v priemeroch od 0,18 do 0,35 mm a šnúry Berkley Fireline 0,04 mm (Crystal) a 0,17 mm. Dôležité boli samozrejme broďáky a keďže sa dalo očakávať chladné počasie, tak aj teplé oblečenie. Tu mi skvelú službu poskytlo oblečenie Simms, ale o tom neskôr. Nesmeli chýbať pevné kliešte na vypínanie úlovkov, okuliare, karabinky , krúžky, nadväzce... Variť sme si mali sami a tak sme zobrali aj niekoľko sáčkových polievok a suché salámy. Ostatné nemal byť problém dokúpiť si v Mongolsku. Ďalej pribaľujeme spacák, karimatku a základné hygienické potreby.

Keď som zbadal tú hromadu vecí, začal som tušiť, že váhový limit 20 kg, ktorý povoľujú aerolinky asi nedodržím. Každý kilogram naviac vyjde na cca 1000,- Sk. Prvé váženie doma mi ukázalo 28 kg. K tomu bolo treba ešte prirátať asi 4 kg na bazuku s prútmi. Takže limit som vysoko prekračoval. Vykladám preto každý kúsok oblečenia, ktorý nepotrebujem a balím menší kufor, ktorý si chcem zobrať so sebou na palubu. Nakoniec je výsledok 16 kg veľký kufor, 12 kg kufor, ktorý si chcem zobrať so sebou na palubu a 4 kg bazuka s prútmi. Uľavilo sa mi. Horšia správa však prichádza od Jura. Z rôznych príčin nemôže s nami cestovať. Je to škoda a dosť ma to mrzí, lebo som sa spoliehal hlavne na jeho skúsenosti a poznatky, keďže na miestach, na ktorých sme sa chystali chytať už bol. Napriek tomu nám svojimi radami veľmi pomohol.

Odlet a cesta k Ononu
Nakoniec teda zostávame štyria. Ja a Peťo sa chceme venovať hlavne prívlači, Robo muškáreniu a Paľo poľovačke a rekreačne aj rybačke. Odlietame 26. septembra z Viedne do Moskvy a odtiaľ ďalej do Ulanbaataru. Mám ešte určité obavy, či sme kufre dobre odvážili. S malou dušičkou kráčame k vážiacim pásom. Pracovníčka letiska sa nám však veľmi ospravedlňuje , že má pokazenú váhu na páse. Lepšiu správu nám ani nemohla oznámiť. Okamžite prekladáme ďalšie veci z palubných kufrov do väčších. Cesta do Moskvy trvá asi 2,5 hodiny. Na moskovskom letisku Šeremetevo máme 4 hodiny čas na prestup na ďalšie lietadlo do Ulanbaataru. Čas trávime v reštaurácii. Terminál letiska je vo výstavbe a príliš pohodlia neposkytuje. Veľký problém nám robí aj výmena valút na ruble, pretože v reštauráciach nechcú prijímať eurá ani doláre. Ceny sú tiež riadne prehnané a boršč chutí ako u nás na stanici. Teda vlastne o niečo horšie. Konečne presadáme do Tupoleva spolu s množstvom Mongolov, ktorí sa vracajú so zárobkov s množstvom batožiny. Priestory v lietadle sú dosť stiesnené a kufor ledva natlačím pod sedadlo. Vydržať tu takto takmer 7 hodín nebude ľahké. Konečne pristávame. Je ráno po 6 hodine a v Ulanbaatare sú asi 4 stupne pod nulou. Všetky naše veci vrátane prútov prichádzajú v poriadku ( na naše prekvapenie) a pred letiskom nás čaká náš šofér spolu so Slovenkou Alenou, ktorá je Enchovou ženou. Vysvetľuje nám, že musíme ísť sami, pretože Ench má povinnosti a môže prísť za nami až o 2 dni. Horšie je, že náš šofér a sprievodca neovláda žiadny cudzí jazyk a bude ťažké sa s ním dohovoriť. Väčšina výprav zostáva po prílete deň – dva v Ulanbaatare, ale my nechceme strácať čas a tak pokračujeme rovno k ruským hraniciam. Potraviny, ktoré sme si dali nakúpiť, zabezpečila Alena a sú už naložené v aute. A my vyrážame v ústrety mongolským stepiam. Ak pôjde všetko v poriadku, večer by sme mali byť už na mieste.

Kúsok za Ulanom obdivujeme obrovskú striebornú sochu Džingischána na koni, ktorá tu ešte pred pár rokmi nebola. Asfaltka končí po asi 3 hodinách. Ďalej pokračujeme poľnou cestou. Krajina je takmer stále rovnaká. Striedajú sa rovinaté plochy s vyššími či nižšími pohoriami. Je dosť suchá a prašná, pokrytá len steblami trávy a nízkymi kríkmi. Stromy takmer nevidno. Často míňame stáda kráv, koní, kôz a oviec. Občas i ťavy. Ľudí takmer nevidno, sem tam sa objaví jurta, či drevený zrub. Pri niektorých sú odparkované terénne motocykle či džípy a pred jurtami sú obrovské satelity. Je vidieť, že aj Mongoli kráčajú s dobou. So stúpajúcim slnkom sa zvyšuje aj teplota. V aute je už takmer 30 stupňov. Postupne zhadzujeme so seba oblečenie. Nakoniec sedíme len v spodnom prádle. Také teplo som ozaj nečakal. Okolo obeda zastavujeme v menšej dedinke v „reštaurácii“. Pripomína našu štvrtú cenovú skupinu. Horšie je to s objednaním si jedla. Nikto nám nerozumie a domáci vedia len po mongolsky. Podľa rád z domova si nemáme dávať žiadne tunajšie špeciality. Vhodná by bola zeleninová polievka. Tú si však nedokážeme vypýtať. Dostávame nakoniec 4 polievky neznámeho zloženia. Paľo rovno odmieta. Po prvej lyžičke zisťujem, že nič horšie som v živote nejedol. Peťo zvláda asi 10 lyžíc, Robo sa jej nechce ani dotknúť. Len nášmu šoférovi chutí. Za pultom zbadám vajíčka. Hurá! Toto chceme. Po chvíľke nám mladá Mongolka prináša 3 vajíčka. Surové. To už je aj na mňa priveľa. Beriem vajíčka a vtrhnem s nimi do kuchyne. Za malou pieckou sedí stará žena a v špinavej panvici niečo mieša. Ukazujem jej, aby tam vyliala naše vajíčka a spravila praženicu. Chápavo kýve hlavou a po chvíli dostávame 4 volské oká (hoci som jej jasne preložil, že chceme praženicu). Každý jedno. No aspoň niečo. Kupujeme si ešte nejaké minerálky a pivo. Vydržíme so zásobami z domu a pokračujeme v ceste. Ceny sú celkom prijateľné. Celý obed nás vyšiel asi 200,- Sk. Cestou sa zastavujeme pri hŕbach skál s farebnými stužkami, ktoré slúžia okoloidúcim ako modlitebne. Domáci ich volajú ovo. Zastavujú sa pri nich, niekoľkokrát ich obídu, prihodia na kopu ďalšiu skalku, drobný peniaz, či vylejú trochu alkoholu. Prevažujúce náboženské vyznanie v Mongolsku je budhizmus. K večeru sa dostávame k poslednej obývanej dedine Batchiret. Ďalej sa už nachádzajú len vojenské hliadky, náš zrub a ruská hranica. Dedinka má asi 2000 obyvateľov. Chalani obdivujú elektrické stĺpy, ktoré tu predtým neboli. Elektrinu tam zaviedli len minulý rok. Zastavujeme sa v obchode s potravinami. Na moje prekvapenie je tu dostať podobný tovar ako u nás a tak dokupujeme nejaké sladkosti, Coca – Colu, chlieb a dokonca som objavil aj slovenskú detskú výživu. Ceny sú podobné, ako u nás.

Náš šofér, ktorý tu tiež žije, nás pozýva k sebe na večeru. Nechceme ho uraziť a tak prijímame jeho pozvanie. Býva so ženou a malým synom v drevenom zrube, ktorý mi zvonku a neskôr i zvnútra pripomína obydlie našich Rómov. Jeho žena nám ponúka 4 šálky s bielym nápojom a z veľkej panvice nám nakladá niečo podobné nášmu rizotu. Vôbec ju netrápi, že si pritom pomáha rukami. Nikto nemá odvahu čokoľvek ochutnať. Pripadá mi to trápne a tak opatrne ochutnávam nápoj a ako zisťujem, je to čaj s mliekom. Peťo sa pustil do jedla a tvrdí, že je to celkom dobré. Sú v tom cestoviny, cvikla, zemiaky, kúsky mäsa a je to dosť mastné. Napriek varovaniam skúsenejších kolegov to ochutnávam i ja. Prežili sme to bez ujmy na zdraví. Po večeri ideme zobrať kľúče od zrubu a chceme pokračovať v ceste. Až doteraz prebiehalo všetko až nad očakávanie hladko. Chalani spomínajú, ako im táto istá cesta trvala minule takmer 2 dni, keď sa im ruský UAZ stále kazil. Náš prvý problém nastal s kľúčom. Pred časom sa zrub vôbec nezamykal, ale časom sa v ňom začali zastavovať náhodní pastieri a občas si niečo požičali. Kľúč sa nám nedarí ani po hodine zohnať a tak sa rozhodujeme odísť bez neho a zámok prepíliť. Už sa stmieva a my máme pred sebou ešte asi 2 hodiny cesty. Z dlhej cesty sme už dosť unavení a najradšej by sme boli na mieste. Kúsok za dedinou však dostávame defekt a tak sa musíme vrátiť. V dedine je dielňa a jej majiteľ nás ubezpečuje, že o pár minút koleso zalepí. Príliš mu neverím, ale o niekoľko minút je naozaj všetko hotové. Na bicykli si nás prichádza obzrieť jeho žena. Keď pri odchode nasadne na bicykel, tento sa jej rozpadne na polovicu. O zábavu máme postarané. Majster neváha, vytiahne zváračku a o chvíľu je bicykel ako nový. Aj naše koleso je na mieste a tak môžeme pokračovať. Hoci doteraz bola cesta náročná, posledný úsek je najhorší. Riadne vytrasení po takmer 30 hodinách na ceste, prichádzame do cieľa. Za svetla čeloviek vybaľujeme základné veci a unavení padáme na drevené prične. Tešíme sa na ráno a prvé zoznámenie sa s riekou.

Spoznávanie rieky a prvé ryby
Ráno je pomerne chladné. Rýchlo niečo zjeme, navliekame broďáky a ponáhľame sa k rieke, ktorá tečie len pár metrov od nášho zrubu. Až teraz si uvedomujeme krásu okolitej krajiny. Do žlta sfarbené smrekovce, zelené borovice, biele brezy, červené kríky a hnedožltá tráva dodávajú krajine neopísateľnú krásu. Už teraz sa teším, ako budú vyzerať tunajšie ryby. Voda je priezračná a hoci sme očakávali zníženú hladinu, vody je pomerne dosť. Peťo s Robom brodia k druhému brehu, kde ústi malý potok. Ja sa snažím prejsť po brehu. Cesta krajom rieky nie je jednoduchá, je tu veľa kríkov a trávy. V zemi sú často jamy, ktoré nie je vidieť a nohy do nich neustále zapadajú. Napriek tomu, vždy pokiaľ sa dá, začínam chytať z brehu. Lov začínam s vlascom 0,28 mm a 7 cm dlhým Executorom od Salma vo farbe ostrieža. Neviem, čo tu môžeme očakávať. Predpokladám, že blízke okolie zrubu bude dosť prelovené predchádzajúcimi výpravami a preto volím menšiu menej nápadnú nástrahu. Po asi 300 metroch bez záberu prichádzam k zátoke, ktorá ústi do rieky. Na mieste ich stretu je asi 2,5 metra hlboká jama. Breh je vysoký a tak sa snažím čo najtichšie zísť k vode. Nahadzujem mierne proti prúdu na rozhranie stretu so zátokou. Trocha rýchlejšie potiahnem, aby sa vobler dostal do väčšej hĺbky. Potom spomalím a v tom prichádza prudký záber. Ryba sa snaží uniknúť do prúdu. Využíva silu prúdu, ale pevné náčinie jej nedáva veľkú šancu. O chvíľu mám pod nohami svoju prvú mongolskú rybu. Je to krásne vyfarbený, asi 55 cm dlhý lenok. Prichádza aj Peťo s Robom. Urobíme zopár fotiek na pamiatku a rybu púšťam späť. Chalani hovoria, že aj oni mali nejaké zábery na rotačky a na prítoku ulovili pár menších rýb. Pýtajú sa, kde som rybu ulovil. A tak im ukazujem miesto. „Takto som hodil hore prúdom vobler a ...“, bum! Znovu mám záber. Táto ryba je väčšia. Bojuje o niečo viac. V čistej vode žiari hnedasté bodkované telo asi 65 cm pstruha sibírskeho. Tak to je nádhera.

Opäť robíme zopár fotiek a rybu púšťame. Spoločne pokračujeme proti prúdu. Robo loví na muškárku na väčšie strímre so zeleno – žltým sfarbením. Prichádzame k asi 300 metrovej pláni s pomalšou vodou. Pri druhom brehu je hlbšie a tam smerujú aj naše nástrahy. Ryby na seba nenechávajú dlho čakať a každý z nás zdoláva niekoľko lenokov a pstruhov. Sú vo výbornej kondícii a nádherne sfarbené. Nevieme sa vynadívať. Pokračujeme ďalej. Vo vode je množstvo napadaných stromov. No zábery sa vytratili. Robo pri druhom brehu pod naplaveným drevom dostáva na strímer prudký záber. No ryba sa mu po chvíli vypína. Bola to vraj asi 90 cm hlavátka. Do večera už žiadny ďalší záber od hlavátky nemáme. Ale i tak sme spokojní. Každý z nás ulovil asi 15 pstruhov a lenokov. Vraciame sa teda späť do zrubu. Palino nás už očakáva a hovorí, že chytil troch lenokov priamo pred zrubom. Pripravujeme si niečo pod zub a unavení sa ukladáme spať. Paľo sa vydáva na nočnú postriežku pozrieť miestnych srncov. Ráno nám hovorí, že videl iba jedného a aj to dosť ďaleko. Náš šofér nám oznamuje, že na druhý deň nás prídu pozrieť vojaci z neďalekej posádky a zoberú nás hore do hraničného pásma.