Putovanie za mongolskými tajmeňmi (2. časť)

Články

Mongolská armáda
Umývame sa vo vode, ktorá má iba niekoľko stupňov. Jediný Peťo má odvahu vojsť do vody a vykonať kompletnú očistu. Nám ostatným stačí len pretrieť oči a už utekáme do rozohriateho zrubu. Rozdiely teplôt medzi dňom a nocou sú veľké. V noci klesá teplota na -5 stupňov a ku koncu nášho pobytu aj na -10 stupňov. Cez deň je príjemne, ale keď zájde slnko alebo sme v tieni, teplota rýchlo klesá na pár stupňov nad nulou. Sotva si stačím spraviť praženicu, už prichádza auto s tromi mongolskými vojakmi. Je to veliteľ, jeho zástupca a šofér z asi 20-člennej posádky, ktorá sa nachádza zhruba 3 kilometre od nás. Majú za úlohu strážiť hranicu a žijú tu aj so svojimi rodinami. Nemajú zbrane. Ako som sa neskôr dozvedel vraj preto, lebo by sa postrieľali navzájom. Veliteľ si sadá za stôl a hneď si berie našu fľašu s alkoholom a nalieva sebe i svojmu zástupcovi. Ponúka aj nás, ale my hneď zrána nemáme na alkohol chuť. Sľubuje nám množstvo rýb a z našich nástrah vyberá rotačky. Tie vraj majú stopercentne fungovať. Najradšej by sme hneď vyrazili. Ale vojaci si stále nalievajú, zdá sa, že času majú dosť. Konečne vyrážame. Zo zrubu nám, ako sme sa neskôr dozvedeli, zobrali ešte fľašu ginu a Jägermeistra, ktoré sme krvopotne niesli až z Moskvy a kartón piva. Cesta trvá asi hodinu. Hraničné pásmo je široké asi 150 km. Cesta vedie cez pohorie, je síce prudká, ale je vidieť, že vojaci ju udržiavajú. Nie sú na nej veľké výmoly ani skaly. Po ceste sa zastavujeme pri ove, kde si vojaci opäť doprajú zopár dúškov alkoholu a potom prichádzame ku zrubu. Oznamujú nám, že tu nás počkajú. My máme ísť chytať. Dvaja hore a dvaja dole prúdom. Pôvodne sme boli dohodnutí, že pôjdem s Peťom, ale nakoniec sa mi „ušiel“ Paľo. Dohodli sme sa, o ktorej sa stretneme, popriali sme si šťastie a odchádzame.

Ako sa ukázalo, Palinovi sa veľa toho šťastia neušlo. Hneď prvým hodom prehadzuje nový vobler až na druhú stranu. Je mu ho ľúto odtrhnúť a tak sa snaží prebrodiť. Rieka je však prudká a hlboká. Kým sa mu podarilo vobler vyslobodiť, prešla hodina. Naviac pri tom stratil hodinky. Ja zatiaľ prelovujem hlbokú jamu. Lovím na rotačky, ktoré mi poradili vojaci. Ryby na ne celkom dobre reagujú, ale sú to zatiaľ len lenoky a pstruhy sibírske. Rád by som už ulovil aj nejakú hlavátku. Snáď to vyššie bude lepšie. Po chvíli prichádza Palino a je na ňom vidieť, že brodenie ho zmohlo. Navrhuje, aby sme sa vrátili k vojakom do zrubu. Ja však chcem ísť ďalej, veď som sem nešiel sedieť v zrube, ale loviť ryby. A to som ešte poriadne ani nezačal. Palino ma však nahovára, že prehovoríme vojakov a šoféra, aby nás zaviezli na miesto, kde bol pred tromi rokmi s Jurom a Juro tu vtedy ulovil 128 cm hlavátku. Tvrdí, že tam určite bude nejaká hlavátka stáť. To ma zlomilo. Tak sa vraciame k zrubu, ktorý nie je príliš ďaleko. Vojaci spia. Snažíme sa ich zobudiť, ale nedarí sa nám to. Sú opití na mol. Tak ich s pomocou šofára doslova hádžeme na zadné sedadlá. Palino sa ujíma velenia a vysvetľuje šoférovi, kde nás má zaviezť. K miestu prichádzame asi za 45 minút. Šofér navrhuje, že vojakov odvezie na stanicu a asi za 2 hodiny príde pre nás. Miesto je pekné, prístup k nemu však vôbec nie je jednoduchý. A tak Palino navrhuje, že ma počká hore na ceste. Ja schádzam k hlbokej jame, ktorá sa ťahá až k skale, do ktorej naráža prúd. Skúšam najskôr rotačku, ale tá sa mi tu nezdá príliš vhodnou nástrahou. Napriek tomu mám záber a vyťahujem slušného pstruha. Mením ju za 18 cm Nils Mastera. Prelovujem hornú časť jamy, kde je voda plytšia, ale nič. Postupne skúšam ďalšie voblery, hlbšie potápavé, ale záber neprichádza. Cítim, že ryba by tu mohla byť, ale dnes nemá chuť na potravu. Snažím sa prebrodiť na druhú stranu, ale nie je to vôbec jednoduché. Moje topánky bez klincov s gumovou podrážkou nie sú príliš vhodné. Pripadám si ako na klzisku. S vypätím všetkých síl sa dostávam na druhý breh. Nie je mi do smiechu. Až teraz si uvedomujem, čo by silný prúd mohol so mnou urobiť. Naviac som tu sám. Pokračujem ďalej po brehu. Prichádzam k miestu, kde sa vlieva bočné rameno. Na Salmo vo farbe potočáka chytám troch pstruhov a lenokov. Palino už na mňa kričí, aby som sa vrátil. Na ceste mu je dlho. Hľadám brod a vraciam sa za ním. Dnes som z rybačky veľa nemal. Sám si v duchu nadávam, že som sem išiel a nepokračoval proti prúdu, ako sme sa ráno dohodli. Chytil som len 7 rýb. Asi o pol hodinu prichádza auto a my sa vraciame pre Peťa a Roba. Ani tí však nevyzerajú nadšene. Hovoria, že sa pustili po ramene, v ktorom postupne ubúdala voda. Spolu ulovili tiež len 7 rýb a žiadnu hlavátku. Takže tiež nič moc. Hovoria však, že videli pekné miesta, ale už ich nestihli prechytať. Vraciame sa do zrubu. Ráno má prísť Ench, náš mongolský sprievodca. Dúfame, že nás zoberie na lepšie miesta.

Tajmene a šťuky amurské
Ench prichádza už večer. Je nahnevaný na správanie vojakov a sľubuje, že ráno nás zoberie na krajšie miesta. Palino ostáva v zrube a tak si požičiavam jeho topánky k broďákom (a vlastne potom až do konca pobytu), čo mi veľmi pomohlo. Ráno vyrážame už pomerne skoro. Ench nás vezie ešte ďalej za zrub, kde sme boli s vojakmi. Cesta je normálnym autom takmer neprejazdná, ale náš UAZ zvláda všetko. Prichádzame k veľkej zátoke. Prúd smeruje popod náš breh, ale rieka sa rozlieva do 50 metrov širokej zátoky k druhej strane. Hĺbka je asi 2 metre, na druhej strane voda stojí a zdá sa mi hlbšia. V prúde vidíme stáť tri menšie hlavátky. Všetci nahadzujeme veľké voblery – Peťo Rapalu Original Floating 18 cm, Robo Salmo Skinner 12 cm a ja Salmo Whitefish 13 cm. Voblery takmer súčasne dopadajú na hladinu. Ponárajú sa do vody. Po pár otočeniach kľučkou mám záber ja i Peťo. Môj tajmeň sa vypína, ale Peťo úspešne zdoláva nášho prvého tajmeňa. Má síce len 80 cm, ale máme z neho radosť. Snažíme sa rýchlo urobiť pár fotiek, lebo vidíme vo vode ďalšie ryby. To sa nám však nevypláca. Tajmeň sa Peťovi vyšmykol z ruky a padol do vody. Voľný trojhák končí v broďákoch. Na dnes Peťo dobrodil. Čižmy bude treba zalepiť. Aj ryby zostali opatrné a hoci sme skúšali i ďalšie nástrahy či fluorocarbonový nadväzec, ďalší záber neprišiel. Keďže na druhú stranu sa nedá prebrodiť a s našimi nástrahami tam nedohodíme, pokračujeme proti prúdu s tým, že pri spiatočnej ceste niekde vyššie prebrodíme a prelovíme zátoku z druhej strany. Prichádzame k malému prítoku, ktorého šírka je sotva 5 – 6 metrov. Voda je však dosť hlboká a opäť v nej vidíme stáť ryby.

Nasadzujem 7 centimetrové hlbokopotápavé Salmo vo farbe pstruha. Robovi dávam podobnú Rapalu. Peťo sa s roztrhnutými broďákmi len ťažko prediera porastom po brehu. Ryby na seba nenechajú dlho čakať. Vobler zanorím hlbšie do vody, držím ho v prúde a takmer nenavíjam. Záber je prudký a ryba si i v takomto malom toku vyťahuje pár metrov šnúry z cievky. Je to tajmeň podobnej dĺžky, ako ten Peťov. Mám ho pri kraji a kričím na Peťa, ktorý je na druhej strane, aby mi urobil pár fotiek. Keď sa však ryby dotknem, vobler jej vyletí z papule a ryba uniká. Háčiky sú vyrovnané. Neuvedomil som si, že tieto menšie voblery majú háčiky z tenšieho drôtu. Vymieňam ich teda za silnejšie. Riečka je plná rýb. Hoci tu už neulovíme žiadneho tajmeňa, chytili sme tu množstvo krásnych pstruhov sibírskych a lenokov. Už sa teším na spiatočnú cestu. Zátoka určite nevydala všetky svoje tajomstvá. Predpokladám, že väčšie ryby budú stáť práve pri druhej strane, kde nie je silný prúd a tu budú čakať na prípadnú korisť. Peťo prebrodiť nedokáže a tak k zátoke smerujem ja s Robom. Zdá sa mi, že tunajším rybám sa najviac v čistej vode páčia prírodné farby nástrah a tak im ostávame verní, len nasadzujeme väčšie veľkosti. Nad hladinou vidno vyčnievať konáre, dno je tu bahnité a voda kalnejšia. Zabrodím si kúsok do vody a prehadzujem miesto v okolí konárov. Po chvíli nástraha oťažie. Nie som si celkom istý, či je to ryba, alebo konár. V tom sa prút ohýba, šnúra sa rozbieha a ja ešte raz prisekávam. Ryba sa snaží dostať do prúdu, potom späť do konárov. Fireline a môj Sportex si však s tým poradia a po chvíli mám i ja na brehu tajmeňa. Do metra mu chýba len pár centimetrov. Má krásnu medenú farbu a je pekne stavaný. Je vidieť, že má dosť potravy. Robo urobí pár fotiek a pokračujeme ďalej do zátoky. Púšťam Roba dopredu, je na rade, aby si ulovil svojho prvého tajmeňa aj on. Voda je hlboká, takmer čierna. Robov vobler nejde príliš hlboko. Na hladine vidím za voblerom vlnu .Vtom prichádza záber. Robo zasekáva a hneď je vidieť, že to bude väčšia ryba. Postupne sa mu ju darí dostať bližšie k brehu. Nie je to tajmeň, ale krásna amurská šťuka. Robo mi podáva vylovovacie kliešte. Ani by som si predtým nebol pomyslel, že nám budú také potrebné. Breh je prudký, rukami by sme ju ťažko vyťahovali. Konečne je ryba na brehu. Má krásne čierne bodky a meria 125 cm.

Hoci šťuky značne znižujú stavy tunajších tajmeňov, rybu po vyfotení púšťame späť. Ench nám vraví, že na Onone nevidel chytiť väčšiu šťuku amurskú. Pomaly sa stmieva a my sa musíme vrátiť. Ešte si dám aj ja aspoň 1-2 hody a ideme. Záber. Je to tajmeň alebo šťuka? Myslím si, že ďalšie šťuky tu už asi nebudú. Na prekvapenie si však aj ja zdolávam svoju prvú asi metrovú amurskú šťuku. Videli sme, že aj Peťo, ktorý ostal na druhom brehu zdolal niekoľko rýb. Neskôr nám ukazuje fotky troch menších tajmeňov. Do zrubu sa vraciame už potme. Rozprávame Paľovi zážitky z dnešného lovu. Ten však príliš nepočúva a odchádza proti noci na poľovačku. Kým sa stihneme navečerať, vracia sa späť a prináša dvoch srncov. Jedného daroval našim mongolským sprievodcom a druhý bol skvelým spestrením nášho jedálnička. Srnčí guláš a steaky boli fantastické. Ench nám rozpráva o pláni, kde bol s jedným Američanom, ktorý tam ulovil 7 menších hlavátok. Nachádza sa však ešte ďalej proti prúdu, ako sme boli dnes, takmer na ruskej hranici. Zajtra si treba privstať.

Hlavátková pláň
V noci sa poriadne nedá spať. Do našich zásob potravín sa pustili myši. Sľubujeme im tvrdú pomstu. V kúte som videl dve staré pasce. Do jednej nastražujem suchý chlieb a do druhej koliesko salámy. Ráno je v pasci s chlebom chytená myš. Saláma je nedotknutá. Asi ju miestne myši nepoznajú. Celkovo sa mi podarilo uloviť ďalších 7 kúskov myší a bol pokoj. Skoro ráno vyrážame. Cesta je pomerne dlhá a namáhavá, ale tušíme, že bude stáť za to. Miesto nevyzerá príliš zaujímavo. Pláň je dlhá asi 300 metrov, má pomerne rovnomernú hĺbku okolo 1,5 metra a na konci klesá do 2 metrov. Voda je krištáľovo čistá a vidno v nej stáť ryby. Nie sú príliš veľké, ale 1 – 2 kusy môžu mať okolo metra. Rozostupujeme sa okolo brehu. Robo skúša strímer, my ostávame verní voblerom. Tajmeni na seba nenechajú dlho čakať. Je len škoda, že naše nástrahy atakujú menšie kusy. Aj Robovi sa darí uloviť svojho prvého tajmeňa. Postupne ryby sa prestávajú zaujímať o naše nástrahy. Chytili sme tu 12 tajmeňov. Žiadny z nich však neprekonal vytúženú hranicu 1 metra a tak pokračujeme proti prúdu ďalej. Rozhodol som sa, že vyskúšam aj iné nástrahy. Skúšam veľký twister Orca. Keď ho hodím takmer až na druhý breh, prichádza záber. Nástraha pripomína plávajúcu myš, ktorá spadla z brehu do vody a ja zdolávam ďalšieho malého tajmeňa. Na twister celkom dobre reagujú aj pstruhy a lenoky. Dnešná rybačka sa vydarila, náš sprievodca nám však oznamuje, že nasledujúce dva dni bude mimo zrubu a my si budeme musieť poradiť sami. Rozhodujeme sa, že si pôjdeme pozrieť dolnú časť rieky na rafte.

Rafting
Gumový čln spúšťame na vodu hneď pri zrube. Opäť v trojici s Peťom a s Robom nakladáme svoju výbavu. Palino zostáva v zrube udržiavať teplo rodinného krbu. Počasie sa zhoršuje. Na oblohe sa ukazujú mraky a teplota je pár stupňov nad nulou. So šoférom sa dohadujeme, nech príde pre nás okolo 19 hodiny k mostu pred dedinou. Je to asi 30-40 km od nášho zrubu. Chceme prejsť čo najdlhší úsek rieky a vytipovať si vhodné miesta, kde by sme sa mohli neskôr vrátiť. Postupne prechádzame okolo vojenského tábora. Okolo vody je vidieť stopy a vyšlapané chodníčky. Aj vojaci sa už naučili chytať ryby. Hoci mnohé miesta vyzerajú sľubne, darí sa nám uloviť len zopár pstruhov a lenokov. Skúšam aj nový vobler čierno – červenej farby od firmy Predatek. Z jednej hlbšej jamy ho prenasleduje asi 110 cm tajmeň. Takmer nedýcham. Prichádza až k nohám, no na vobler nezaútočí a vracia sa späť do hlbiny. Viac už nereaguje na žiadnu našu nástrahu. Čím viac sa blížime k civilizácii, tým sú ryby opatrnejšie. Čas rýchlo plynie a my nemáme odhad, koľko ešte musíme prejsť k miestu nášho stretnutia so šoférom. Pomaly sa začína stmievať. Nočná plavba po rieke by mohla byť nebezpečná. Tak odkladáme prúty, berieme veslá a pádlujeme dole prúdom. K miestu stretnutia prichádzame takmer presne, ale už za úplnej tmy. V spodnom úseku boli mnohé pekné miesta, ale ryby sú opatrné. Peťo chytil za celý deň dokonca iba jedinú rybu. Sme unavení veslovaním a tak rýchlo zaspávame. Ráno zisťujem, že studený čln a voda sa prejavili na mojej „zlatej žile“. Už len to mi chýbalo. Rozhodujem sa preto zostať v zrube s Paľom a Peťo s Robom sa nechávajú vyviezť autom nad zrub a pešo sa vrátia späť. Rád by som išiel s nimi, myslím si, že hore by to mohlo byť lepšie. V zrube sa venujem hygiene a vareniu obeda.

Po obede však nevydržím. Beriem si jemný Dragon, gumenné nymfy a idem sa pomotať okolo zrubu. Myslím, že ryby, ktoré sa tu nachádzajú, budú opatrné. Predsa len množstvo výprav, ktoré tu už boli pred nami, ryby popichali a dostatočne vycvičili. Snáď jemná zostava ich dokáže oklamať. Nasadzujem oranžovú nymfu. Prichádzam k sľubnému miestu, kde som už pred časom lovil a nič som tam nechytil. Hoci to znie neuveriteľne, na prvý hod mám záber. Predpokladám, že by to mohol byť pstruh. Ryba sa však rozbieha dole prúdom. Nemôžem ju udržať. Bežím za ňou po brehu, prekladám si prút cez stromy. Ďalej sa však ísť už nedá. Skáčem teda do vody a krajom pokračujem za ňou. Asi po 100 metroch je voda plytšia. Konečne rybu otáčam a začínam ju priťahovať k sebe. Niekoľkokrát ešte vyráža od brehu, ale cítim, že jej ubúda síl. Ešte posledný výpad a na brehu mám ďalšieho tajmeňa. Má síce len asi 80 – 90 cm, ale mám z neho veľkú radosť. Obaja oddychujeme, rýchlo robím pár fotiek. Uvoľňujem nymfu, háčik je skoro vyrovnaný a rybu vraciam späť. Až teraz som si uvedomil, že ubehlo dosť veľa času. Pokračujem hore prúdom. Na podobnom mieste chytám ešte dvoch pstruhov. Po chvíli sa stretávam aj s Peťom a Robom, ktorý sa vracajú dole vodou po celodennom love. Hovoria, že hore to nebolo nič moc. Chytili iba pstruhy a lenoky a jednu malú hlavátku. Keď im rozprávam o tej mojej, ani mi nechcú veriť. Presviedčam ich, až keď im ukážem fotky. Spoločne ideme späť do zrubu. Po večeri chystáme plány na ďalší deň. Šťučia zátoka nám nedá spávať. Tuším, že by tam mohli byť aj ďalšie ryby. Ráno sa o tom pôjdeme presvedčiť.