Putovanie za mongolskými tajmeňmi (3. časť)

Články

Opäť v šťučej zátoke
Necháme sa vyviezť hore nad šťučiu zátoku k prítoku Ononu, kde sme chytili veľa rýb. Lovíme na menšie voblery a rotačky, ale ryby sú už dosť opatrné. Teraz by sa mi zišiel Dragon. S dvomi prútmi sa však chodiť nedá. Kúsok pred ústím riečky do Ononu Robo na muškárku zdoláva menšiu hlavátku. Pomaly sa blížime k zátoke. Rozhodol som sa, že vyskúšam najväčšie voblery, ktoré máme. Rád by som eliminoval zábery menších rýb a tak nasadzujem 18 centimetrového Nils Mastra v šedočiernej farbe, ktorého som si trochu upravil fixkami na lenoka. Opäť zabrodím k miestu, kde som chytil takmer metrovú hlavátku. Prechytávam okraj prúdu, keď dostávam záber. Ryba nie je veľká. Opäť má len okolo 80 centimetrov. Ako sa hádže, z voblera sa odlomí lopatka. Tak a môžem ho vyhodiť. Lopatky na Nilsoch sa lámali naozaj veľmi ľahko. Chalani medzitým ťahajú prvú šťuku. Presúvam sa za nimi. O chvíľu mám záber aj ja. Šťuka má niečo nad meter. V ľavej časti zátoky nachádzam pod vodou zvyšky tráv. To je to pravé šťučie miesto. Postupne zdolávame ďalšie šťuky. Viaceré z nich presahujú hranicu 1 metra. Najväčšia, ktorú sa mi podarilo zdolať mala 110 cm. Najlepšou nástrahou bol plávajúci vobler, ktorý som postupne priťahoval. Zábery prichádzali hlavne pri zastavení navíjania a stúpaní voblera k hladine. Často sa na hladine spravila vlna a bolo vidieť šťuku, ktorá ho prenasledovala až ku brehu. Ozajstný balzam na rybársku dušu. S príchodom večera zábery prestávajú. Nebol by som povedal, že tu bude toľko rýb na jednom mieste. Unavení, ale spokojní sa vraciame k autu. Dnešný deň sa vydaril.

Raft či neraft?
Na ďalší deň ma chalani opäť nahovárajú na raft. Chcú prejsť čo najväčší úsek nad zrubom a dostať sa k miestu, ktoré minule iba prebehli bez chytania. Cítim sa dobre a hoci rozum káže, aby som nešiel, rybárska duša víťazí. Berieme čln a necháme sa vyviezť asi 20 kilometrov nad zrub. Pridal som aj pár vrstiev oblečenia, pretože počasie je každým dňom o niečo chladnejšie. Čln púšťame na vodu pri zrube vojakov, kde som bol s Paľom. Pokračujeme ramenom, kde bol Peťo s Robom. Ryby si zatiaľ dávajú na čas. Preto napredujeme rýchlejšie až k miestu, ktoré chalani minule pre krátkosť času len prebehli. Tu to vyzerá oveľa lepšie. Hlboká jama s tiahlou pláňou na jej konci dáva tušiť stanovisko väčšej ryby. Keďže tento úsek nie je príliš ďaleko od nášho zrubu, predpokladám, že ryby sa tu už s nástrahou stretli a budú opatrnejšie. Skúšame úspešné voblery. Na hranici jamy a pláne mám záber. Je to menší tajmeň. Vidím, že aj Peťo a o chvíľu aj Robo takmer súčasne zdolávajú podobné ryby. Tuším, že v jame sa skrýva väčší kus, ktorý vytlačil menšie ryby na okraj. Skúšame ďalšie nástrahy, no záber už nemáme. Presúvame sa preto nižšie. Ponechávam na šnúre jerk od Nils Mastra. Mám pocit, že rybám nerobí príliš dobre narážanie lopatiek voblerov o dno a agresívny chod nástrah. V pomalšej plytšej vode mám opäť záber. Na jerk zaútočil pstruh a po chvíli ďalší. Ako sa neskôr ukázalo, jerky fungovali na opatrnejšie ryby skvele. Chuť sme si vylepšili na menšom bočnom ramene. Boli v ňom stiahnuté pstruhy a lenoky a Robo oklamal aj asi 80 cm tajmeňa. S člnom sa dá postupovať rýchlejšie ako pešo. Obavu máme iba vtedy, keď sa rieka delí na viac ramien a vy sa musíte rozhodnúť, ktorým ísť. Stáva sa, že vo vode je množstvo kmeňov, ktoré sa s člnom nedajú obísť a vy sa musíte vrátiť a čln preniesť. Nám sa to našťastie nestalo. Objavujeme niekoľko sľubných miest, na ktorých sa nám darí uloviť zopár menších tajmeňov a pstruhov. Začína sa šeriť a tak zrýchľujeme tempo. S príchodom večera sme v našom zrube. Dnešný deň sa opäť vydaril. Spoznali sme krásny úsek rieky, počasie bolo príjemné a objavili sme nové sľubné miesta. Hoci sme ulovili veľké množstvo rýb, tie väčšie sa nám úspešne vyhli. Po príchode do zrubu nám Palino rozpráva, ako sa vybral so šoférom do dediny na nákup. Pri spiatočnej ceste sa im na UAZ-e rozpadla prevodovka. Asi hodinu sa ju pokúšali bezvýsledne opraviť. Nakoniec sa so zaradenou jednotkou dotrmácali do zrubu. Šofér potom odišiel k vojakom a auto sa pokúsi opraviť. Zajtra máme asi po rybačke. Aspoň, že sa im podarilo priniesť nákup a vrátiť sa späť. Nocľah vonku, keď mrzne, by nebol príjemný.

Ďalšie šťuky
Veľké šťuky, ktoré sme ulovili, nás lákajú k ďalšej návšteve. Keďže aj náš pobyt sa pomaly chýli ku koncu, chceme sa tam ísť ešte raz pozrieť. Je rozhodnuté, zajtra ak sa podarí opraviť auto pôjdeme tam opäť. Ráno vyzeráme šoféra. No UAZ sa stále v stepi neobjavuje. Nevieme, čo robiť. Či sa vybrať pešo do okolia a zabudnúť na šťuky, alebo čakať. Vieme však, že čím väčšia vzdialenosť od zrubu, tým väčšia je nádej na slušnú rybu. Peťo sa teda obetuje a vydáva sa k vojakom zistiť situáciu. Asi o pol hodinu sa vracia a hovorí, že ešte nevidel tak rozobratú prevodovku. Šofér však tvrdí, že okolo 13-tej hodiny bude auto pojazdné. Do obeda teda skúsime preloviť priestor pred zrubom. Beriem si Dragona a nymfy. V prudkom prúde neďaleko zrubu mám pocit, že visím. Po chvíli sa však vlasec rozbieha. Dosť mi to pripomína lov mrien na nymfy u nás. Tu je to však slušný lenok a po ňom ďalší. Obloha sa medzitým zatiahla a behom chvíle sa rozpútala pravá mongolská snehová búrka. Preto sa radšej vraciame do vyhriateho zrubu. Takmer presne o 13-tej hodine počujeme zvuk auta. Medzitým prestalo snežiť a spoza mrakov vykukuje slnko. Prichádza šofér a hoci musí byť riadne unavený, oznamujeme mu, že ideme opäť hore na rieku. Snaží sa nás odradiť možným snehom a neprejazdnou cestou. To nás však nepozná. Dovolíme mu zjesť akurát guláš a o 5 minút už sedíme v UAZ-e v plnej poľnej.

Rozlúčka so šťučou zátokou
Toto miesto nás priťahuje ako magnet. Je naozaj asi to najlepšie, čo sme tu videli. Silný prúd, široká zátoka s hlbokou vodou poskytuje väčším rybám možnosť výborného stanoviska s dostatkom potravy. V takmer stojatej vode zátoky čakajú na menšie ryby, ktoré si chcú trochu oddýchnuť a vybočia zo silného prúdu. Cesta nám ubieha rýchlo. Chceme začať chytať zo strany prúdu, kde sme minule ulovili niekoľko hlavátok. Rozhodol som sa, že budem chytať na jerka. Je menej agresívny a verím, že ryby, ktoré už videli naše voblery, by mohli naň reagovať. Naviac výborne lieta a dokážem s ním hodiť ďalej ako s klasickým voblerom. Prichádzame na miesto. S jerkom dokážem nahodiť až k druhému brehu. Po niekoľkých hodoch vidím, ako ho prenasleduje asi 80 cm tajmeň. Niekoľkokrát sa ho pokúša trafiť, ale neúspešne. Je to krásny pohľad. Pri kraji už jerk takmer prestáva pracovať. Tajmeň zostáva stáť asi dva metre od kraja. Chcem opäť nahodiť pred neho. Vtom zboku prichádza vobler. To aj Peťo zbadal rybu. Tajmeň okamžite útočí a už visí na Peťovom vobleri. Nevadí. Je to, ako keby som ho chytil ja. O kúsok ďalej nahadzujem jerk až do vnútra zátoky. Vidím, že ho opäť prenasleduje krásna ryba. Ide za ním cez celý prúd až ku kraju. Je to nádherná šťuka. Znovu ju zbadal aj Peťo. Tak to už hádam nie. Šťuka útočí na vobler, ale netriafa ho. Ťahám jej pred nos jerk, znovu útok a vedľa. Ryba nám stojí rovno pred nosom a určite má cez meter. Kto ju dostane – ja či Peťo? Zhora splavuje prúd ďalší vobler. Takmer sme zabudli na Roba. Nová nástraha je úspešná. Robo víťazí. Po chvíli je šťuka na brehu a má pekných 110 cm. Neviem, či nebudem chalanom slúžiť ako priťahovač rýb a oni ich potom dochytajú. Na tejto strane sme už nič viac neulovili. Keďže máme málo času, nechceme ísť ďalej po prúde. Prebrodíme na druhú stranu do zátoky. Robo by si rád chytil šťuku na muškárku. Tak ho púšťame dopredu. Oranžovým strímrom bičuje zátoku. Šnúra sa napína a Robo zdoláva svoju prvú asi 70 centimetrovú šťuku na muškárku. Je to krásny súboj. Šťuka skáče nad hladinu. Ale aj Robo zvláda svoj boj výborne. Pár fotiek a ryba je späť. Nahadzujem jerka k zvyšku vodných tráv kadiaľ sa voblery len ťažko vodia bez zachytenia. Vidím, ako sa za ním zdvihla vlna. Dve, tri otočenia kľučkou, voda sa zavíri, ďalší krásny súboj a i ja mám konečne na brehu nádhernú šťuku s dĺžkou 110 centimetrov. Veľmi oceňujeme Robove kliešte, pomocou ktorých vyťahujeme ryby na breh. Je to skvelá pomôcka, hlavne na väčšie ryby. Myslím, že kliešte sú k rybám šetrnejšie, ako keby sme ich vyťahovali rukou, či podberákom (ktoré samozrejme so sebou nemáme). Takmer v tej istej chvíli zdoláva aj Peťo o niečo menšiu šťuku. Takže máme na brehu krásnu dubletku. Jerk funguje skvele. Postupne zdolávam ešte ďalšie tri ryby. Všetky majú dĺžku okolo metra. Začínam cítiť únavu. Zvečerieva sa a my sa vraciame späť k autu. Hoci sme sa pri spiatočnej ceste takmer prevrátili s UAZ-om na čerstvom snehu, stálo to za to. Koniec nášho pobytu sa pomaly blíži. Zostávajú nám ešte dva dni lovu a dva dni chceme stráviť v Ulanbaatare. Zajtra sa má vrátiť Ench a tak by sme sa ešte radi pozreli na hlavátkovú pláň.

Najväčší tajmeň výpravy
Ráno nás očakáva Ench. Rozprávame mu o šťukách. Je vidieť, že nám len ťažko verí a až fotografie ho presviedčajú. Sám netušil, že by ich tu mohlo toľko byť. Stiahli sa sem asi z celého horného Ononu prezimovať. Po výdatnej praženici vyrážame. Veríme, že konečne prekonáme metrovú hranicu aj s hlavátkou. Ako nástrahu dávam Salmo vo farbe pstruha potočného, na ktorého som zatiaľ ulovil najväčšiu hlavátku. Peťo dáva vobler, ktorý mu pri minulej vychádzke neuveriteľne zachránil Robo. Peťo mal záber, ale ryba mu po chvíli otvorila karabinku a ušla aj s voblerom. Pri spiatočnej ceste na tom istom mieste Robo chytil menšieho tajmeňa, ktorý mal v chvoste Peťov vobler.

Na pláni nahadzujeme takmer súčasne. Cítim slabší záber a v tom zasekáva aj Peťo. Ryba sa mu rozbieha dolu prúdom. Peťo sa ju snaží udržať, ale ryba si vyťahuje ďalšie metre vlasca. Jediná šanca, ako ju udržať a neťahať ju proti prúdu, je bežať za ňou. Peťo beží dole prúdom až pod úroveň ryby. Postupne ju zdoláva. Ešte niekoľko výpadov a na brehu je najväčší tajmeň výpravy – 116 cm. Rýchlo robíme fotky a vraciame sa hore na pláň. Dúfame, že ulovíme aj ďalšie. Ale hoci meníme nástrahy, ďalšiu rybu už neulovíme. Pokračujeme preto proti prúdu. Do večera sa nám podarilo uloviť niekoľko tajmeňov a pstruhov, ale žiadna ryba už nebola cez meter. Zostáva nám posledný deň lovu. Ja by som sa najradšej pozrel na úsek medzi pláňou a šťučou zátokou, ktorý sme ešte nestihli prejsť. Chalani ma však presviedčajú, aby sme zostali bližšie k zrubu a pozreli sa na miesta, kde sme sa nemohli zdržať pri raftingu. Hoci nie som príliš nadšený, väčšina ma prehlasuje.

Posledný deň na Onone
Večer balíme veci do kufrov, z ktorých sme ich vlastne ani nevyťahovali. V igelitových taškách máme zabalené čisté veci na cestu. Ostatné sú od dymu vyúdené ako domáce klobásy. Ráno nás Ench vyvezie hore na rieku a okolo 15-tej hodiny príde pre nás, aby sme stihli prejsť k spodnému zrubu, kde prenocujeme. Ten sa nachádza kúsok od Batchiretu, čo sú asi dve hodiny cesty.

Nervozita pred cestou nám trochu zväzuje ruky. Prechádzame miesta, kde sme z člna ulovili menších tajmeňov. Teraz tu však už nemáme ani záber. Začínam hundrať. Mali sme ísť radšej hore, ako som radil. Skúšam nový jerk, na ktorý dokresľujem bodky a červené škvrny. Na mieste, kde sme minule nič nechytili, mám konečne záber . Menší tajmeň sa nechal oklamať novou nástrahou. Pohľadom sa lúčim s krásnou krajinou. Do žlta sfarbené smrekovce kontrastujú so zelenými borovicami, bielymi brezami a hnedou trávou. Ako dlho tu tento pokoj vydrží? Ench nám spomínal, že už aj Mongoli sa naučili chytať ryby a vozia ich predávať do Ulanu. Lovia ich aj pomocou sietí, čo miestnej populácii nesmierne škodí. Slúži teda Enchovi ku cti, že sa pokúša z domorodých pastierov vytvárať akési hliadky, ktoré majú strážiť tunajšie poklady. Tiež sa snaží s pomocou dotácií z EÚ vybudovať chovné zariadenie ( v spolupráci s Čechmi), aby tunajší genofond rýb zostal zachovaný. Pokiaľ má mať krajina zisky z turistiky, bude to určite nevyhnutné. Aj ryby akoby sa s nami lúčili. Berú celkom poctivo a tušia, že im neublížime. Do odchodu sa mi podarilo uloviť niekoľko menších tajmeňov a krásneho pstruha, ktorému do 70 centimetrov chýbalo len málo. Počasie sa tiež zhoršuje. Ochladilo sa a začína poletovať sneh. To pred cestou nie je zrovna najlepšie. K večeru sa vraciame k zrubu a odtiaľ cez Batchiret k spodnému zrubu. Pôvodne sme chceli aj tu jeden deň chytať na menšej riečke Barch, ale Ench nás presvedčil, že je to zbytočné. Voda je totiž klesnutá a ryby sa stiahli do Ononu. Spodný zrub je oproti tomu nášmu luxus prvej triedy. Má slúžiť Enchovi na staré kolená ako dom. Je pekne zariadený a má aj slnečné kolektory. Teraz tu žijú pastieri, ktorí sa mu starajú o dobytok. Pohodlia si však príliš neužijeme. Skoro ráno z neho vyrážame na cestu do Ulanbaataru.