Maďarská šťuka

Články

Ak sa vám po prečítaní titulku zdá, že som sa azda načisto pomiatol, verte, že tomu tak nie je. Naozaj bol najprv maďarský zubáč a potom aj šťuka. Skutočne sa o pár týždňov dostavil „absťák“, a preto som opäť navštívil s priateľmi a synom Maďarsko. Ani neviem, čo ma znovu privádzalo do tejto krajiny... Je to niečo nové? Alebo nepoznané? Má to na svedomí priateľskosť domorodcov? Ja ani neviem čo! Fakt neviem! O tom, že opäť navštívim Maďarsko, nebolo pochýb. Teplomer ukazoval zhruba tie isté hodnoty ako na ostatnej zubáčovej výprave a tak bolo rozhodnuté. Aj keď malú zmenu by to znieslo.

Vlastne nebolo to len tak. Potom, ako sme sa vrátili z prvej „trestnej“ výpravy, začal som sa viac zaujímať o nove revíry na tomto území. A tak ani neviem ako, ale za asistencie kamoša Miňa, ktorý tu loví hlavne kapry, som sa nechal prehovoriť na revír pre mňa s ťažkým názvom: Ecsédi-Vég-Tó (čítaj jednoducho Ečéd), alebo prijateľnejšie „Balys Lake“. No dumajúc podľa popisu a opisu tohto jazera, nás čakala poriadna zmena. Prečo? No vraj je to jazero s rozlohou 30 hektárov, je čistučké (pozor, je to jedna z najčistejších vôd v Európe) a hlboké, so štrkovým podkladom a potopenými stromami. To je ideálne na lov akéhokoľvek dravca. A to prekvapenie – nakoniec kapitálnych dravcov je tu habadej, o čom svedčia aj fotografie na webovej stránke majiteľa tohto jazera. Podvodné zábery ma nesmierne nadchli a príjemne prekvapili.

Na druhy deň sme v plnej zbroji nasadli do auta. Plní očakávania z nových nevšedných zážitkov, sme si ani neuvedomili, ako rýchlo ubieha cesta. Neuplynuli ani dve hodiny a ocitli sme sa na mieste činu. Hoci krajina je tam klasicky rovná ako stôl, vodná plocha sa nachádza v niečom ako dolina. Po krátkom rozhovore s majiteľom sme poskákali do pripraveného člna a vyrazili na vodu. A vlastne až vtedy sme si uvedomili, aká je voda čistá: ukázali sa nám celé stromy pod vodou, húfy malých rybiek, porast na dne. Paráda! Všetko, čo som si prečítal o tomto revíri, je naozaj pravda, už chýbal len dravec atakujúci moje nástrahy.

Zhruba v prvej tretine jazera sme zakotvili, vlastne skôr uviazali loďku o strom trčiaci nad vodnou hladinou. Sonar na tom mieste ukázal hĺbku viac ako osem metrov, a tak som si pripravil trojku kopyto v prírodnej farbe s desaťgramovou hlavičkou. Prvé nahodenia nesmerovali ďaleko, ale len pár metrov od stromu. Skúšal som preklepávať dno a pomalým vedením oživoval nástrahu. Ani neviem ako a prvá desiatku hodov bola už dávno za mnou, no zatiaľ bez kontaktu. Vtom som spozoroval synovu prehýbajúcu sa špičku. Hoci som spozornel, nič viac však nepodnikol; pod vodnou hladinou je priam prales a pár nástrah už padlo za obeť, a tak len vyčkávam - je to ryba, alebo nie? Až pohľad pod vodnú hladinu ma presvedčil o tom, že je tam ryba. Krásna šťuka, ktorej dĺžku som sa neodvážil ani odhadnúť, sprevádzala nástrahu. Po chvíli však nastalo ďalšie prekvapenie: šťuka držala koniec nástrahy jemne v širokej papuli a plávala smerom k člnu tempom, ktoré udával prevod synovho navijaka.

Neuveriteľné! Šťuka sa zbavila nástrahy len niekoľko desiatok centimetrov od člna. Nekonal sa však žiadny divoký únik predátora, práve naopak, všetko sa odohrávalo ako v spomalenom filme. S údivom sme hľadeli na majestátne telo šťuky, ktorá hýrila farbami, aké som ešte nikdy nevidel. Len pomaly opúšťala miesto, na ktorom sa zastavila, dokonca zareagovala na znova ponúknutú nástrahu. Niežeby som nič podobné v minulosti nevidel, ale pripadalo mi to, akoby sa len pohrávala s niečím, čo ešte nikdy nevidela. Ale pritom vôbec nemyslela na prázdny žalúdok. Nevadila jej naša prítomnosť, nereagovala na dupot v člne, dokonca som mal pocit, akoby jej to vyhovovalo. Jej prítomnosť mi pripomínala hravého delfína, ktorý sa teší z ľudskej prítomnosti. Tak či onak, prvý kontakt, aj keď za podivných okolnosti, sa odohral.

Presunuli sme sa ďalej, zakotvili a zasa presúvali... Podobné divadlo ako so šťukou na prvom mieste, sa odohrávalo skoro všade, kde sme nahodili. Neveriacky som krútil hlavou. Kontakt a sprevádzanie nástrahy z hlbočiny sa opakovalo stále dookola, bol to síce fascinujúci pohľad, ale mne sa to prestávalo páčiť. Niet pochýb, že je tu dravcov ako maku a niektoré sú naozaj perfektne stavané, ale čo z toho, keď sme neoklamali ani len dorast. Pravdu povediac, privádzalo ma to do zúfalstva a nevedel som, ako vyriešiť túto situáciu. Začínalo to byť ťažšie, ako som si myslel; zmena vedenia nástrahy nepomáhala, výmena nástrah už ani nebola možná, veď sme skúsili všetko a na dôvažok sa začínal dvíhať vietor, ktorý tak z duše nenávidím. Bez kotvy sme boli vo vetre stratení, odvialo nás na druhý koniec jazera, kde nás zakliesnilo v stromoch trčiacich z vody. Celé kmene, koruny a rôzne konáre tvorili spleť a nebolo tu kde nahodiť. Nálada dosť poklesla, ale mne toto miesto pripadalo ako posledná a vcelku zaujímavá príležitosť. Deň sa krátil a tak nebolo nad čím rozmýšľať. Spustil som ako jediný gumu do spleti stromov, ale okrem mňa nikto nenabral odvahu urobiť to isté. Trojkové kopyto dopadlo na dno a ja som dúfal, že ho aspoň dostanem ku hladne. Po dvoch-troch otočeniach kľučkou som pocítil ranu do palice, hoci už som pomaly upadal do letargie. Bol som si úplné istý, že je to ryba. Po chvíli prišiel ťah do strany a to už som si bol načistom, že to je dravec. Všetko mi to pripomínalo atak zubáča, preto som sa snažil pumpovať... Spleť konárov ani nič iné nedovoľovalo, iba pumpovať a pumpovať. Ryba však pomerne poctivo bojovala a mňa opantal strach, že uviazne niekde v konároch. Chvalabohu sa tak nestalo a tak po chvíli som už civel na prekrásne farby vcelku slušnej šťuky, asi v jeden a pol metrovej hĺbke. Ešte pár výpadov tesne pri člne a o chvíľu som ju podoberal a položil do člna. Nádhera, fantázia, presne tieto potvory si z nás uťahovali cely deň. Náramne ma potešilo, že aspoň jednu sme oklamali, aj keď ich je tu požehnane.

Začínalo sa stmievať, a tak sme sa radšej rozhodli pre návrat na breh. Celý čas sme však rozmýšľali, v čom bola chyba, že sme neprinútili ani na chvíľu, až na jednu (vlastne dve), žiadnu šťuku k záberu. Niečo podobné sa dá zažiť na hociktorej vode, ale v takom rozsahu je to len málo pravdepodobné. Tak či onak, je to pre mňa zaujímavá skúsenosť a ponaučenie do budúcnosti. Nie som sklamaný, skôr naopak, určite sa sem vrátim. Cestou domou som si všimol výškové krajinné rozdiely; kým v Maďarsku nebolo po snehu ani chýru, pol hodinu za hranicami sme sa predierali chumelicou, aká sa dá zažiť asi iba na Slovensku. Doma je len doma.