Írsky denník (1. časť)

Články

Na dnes hlásia typické írske počasie - to znamená veterno, zamračené, dážď a do toho sem tam vykukne slnko. No keďže mám deň voľna, tak ma to neodradí. A tak sa vyberám miestnou MHD do mestečka Blessington, k vodnej nadrží Poulaphouca, ktoré je vzdialené vyše hodiny jazdy od Dublinu. Neveľká vzdialenosť robí nádrž atraktívnou pre rybárov z hlavného mesta Írska. Rozlohou 20 km štvorcových je najväčšou v Írsku. Pretože leží na západnej strane pohoria Wicklow, je to voda chudobná na živiny. Preto aj druhová rozmanitosť je malá. Vyskytuje sa tu plotica, ostriež, pstruh a šťuka. Tá je aj hlavným lákadlom pre rybárov. Dorastá tu do veľkých rozmerov. Ja som bohužiaľ na takú ešte nenarazil. Môj rekord je 74 cm.

Zvláštnosťou tejto priehrady, ale aj mnohých iných jazier v Írsku je veľmi tmavá voda. Viditeľnosť je aj za slnečného počasia len niečo cez meter. Krátko po vystúpení z autobusu začne poprchať a tak dávam svoju povinnú výbavu - pršiplášť. Voda je po posledných dažďoch stúpnutá. Nebude to jednoduché chytanie, ale aspoň sa nástrahy budú dať bezpečnejšie viesť ponad množstvo stromov, ktoré číhajú na dne a sú už plné mojich nástrah. Začínam vláčiť s 12 centimetrovým červenozlatým dvojdielnym woblerom Albastar. Už tu pochytal naň nejaké menšie šťuky. Presúvam sa pod most, kde už sa na mňa párkrát šťastie usmialo. Na tretí hod som zavadil o dno a keďže lovím na vlasec tak prichádzam o svoj obľúbený wobler. Dávam červenú rotačku a skúšam ďalej. Nejakých 200 m predo mnou je ďalší rybár, ktorý tiež vláči. Zatiaľ tiež bez úspechu.

Zase začalo pršať a tak rozmýšľam, že sa asi obrátim a pôjdem späť. Mením na červenohnedé kopyto Relax. Na gumy takmer vôbec nechytám, ale treba nejakú zmenu. Skúšam to z vysokého brehu, takmer 3 metre nad vodou na mieste, kde za nižšieho stavu vody je vidieť množstvo veľkých kameňov na dne. Po pár hodoch cítim zavadenie o dno. Myslím si, že to zapadlo medzi kamene a tak mierne prisekávam. Na moje prekvapenie cítim mierne chvenie na špičke prútu. Po pár sekundách už som na istom. Telo veľkej šťuky sa objavilo na hladine. S roztrasenými nohami a bijúcim srdcom sa snažím zbehnúť z vysokého brehu na miesto, kde bude možné šťuku vyloviť. Tá podniká mierne výpady. Súboj však netrvá dlho a asi po 10 minútach mám šťuku kúsok od brehu. Mám však problém, ako ju dostať na breh. Nielen kvôli jej veľkosti, ale aj obmedzenému priestoru a veľkým kameňom predo mnou. Po ďalších 5 minútach manévrovania ju konečne chytám pod žiabre a vyťahujem na breh. Dávam ju na pršiplášť, ktorý som medzitým zhodil zo seba. Snažím sa jej z kútiku úst vybrať hák. Ide to celkom ľahko. Všímam si však kus vlasca, ktorý jej ide z úst. Na moje prekvapenie vidím aj celé oceľové lanko a chvost plotice trčiaci spolu s hákmi z jej hltana. Toto zrejme bola aj príčina, že štuka nebojovala nijako agresívne. Je tu však problém, tie háky sú zapichnuté v hltane. Bojím sa, že keby som chcel celú ploticu vytiahnuť, tak šťuku ešte viac poškodím. Predpokladám, že tam je jeden trojhák niekde ešte hlbšie. Rozhodnem sa, že nadväzec ustrihnem najviac, ako sa dá. Tak aj urobím. Rýchlo ju ešte pofotím a zmeriam. 98 centimetrov. Krásna zubatá. Vkladám ju do vody a snažím sa ju oživiť. Trvá to niekoľko minút, kým sa preberie a odpláva do hlbín.

Chvíľu to trvá aj mne, kým sa z tohto zážitku preberiem a chytám udicu späť do rúk. Z kopyta ostala len polovica a hák je pekne vyhnutý. Zrovnávam a nasadím kopyto podobnej farby. Presúvam sa znovu smerom k mostu. Cestou si všímam, že severne nad Dublinom sú hrozivé čierne mraky. Začína hrmieť. Búrky v Írsku sú skôr zriedkavosťou, ale táto vypadá naozaj hrozivo. Ako som sa neskôr dozvedel, tato búrka si vyžiadala aj jeden ľudský život, keď jeden tínedžer bol zasiahnutý bleskom pár metrov od domova. Ja mám však šťastie, že mám nad sebou modrú oblohu. Inak by som asi dlhé minúty presedel pod mostom. To, že most je dobrým stanoviskom pre zubaté, sa ukázalo hneď po pár hodoch, keď sa šťuka rozhodla zaútočiť na moje kopyto na plytčine pár metrov od brehu. Minula a tak nahadzujem ďalej. Po niekoľkých hodoch ju už cítim na opačnom konci. Nie je to nič veľké a tak je po chvíľke 50 cm šťučka na brehu. Hneď ju aj púšťam. Presúvam sa ďalej, mením nástrahy, ale som bez záberu. Ešte sa rozhodujem preloviť jednu zátoku, kde je veľa tráv a zo skúsenosti z minulosti viem, že tam štuky sú. Teraz je však vysoká hladina a tak je prístup obmedzený. Hneď po príchode som vyplašil malé šťučky, ktoré sa ukrývali v tráve. Mne sa bohužiaľ okrem 40 cm šťučky na červenú rotačku nedarí a tak to pre dnešok balím. Cestou autobusom si všímam množstvo snehu okolo a biele vrcholky hôr. Ani cez zimu tu nebolo toľko snehu ako teraz. Ja mám za sebou jeden krásny deň so životnou šťukou.