Cesta do hlbín pstruhárovej duše

Články

16. apríl bol a ešte stále je pre mňa magickým dátumom. V tento deň sa po zimnom „absťáku“ pre mňa a podobne postihnutých začína sezóna na pstruhových vodách. Nie je to tak dávno, čo som takmer ani nedokázal zavrieť oči, aby som neprepočul zvonenie budíka. Hoci som už z tohto ošiaľu trochu vyrástol, ani teraz ma tento dátum nenechá ľahostajným. Viackrát som síce zvažoval že tento deň a vlastne týždeň vynechám zo svojich plánov, stále však nemôžem odolať. Zhon, množstvo rybárov, predbiehanie pri love, dokonca aj nadávky, nie sú totiž to pravé orechové, čo pri vode hľadám. Ale poďme postupne.

V poslednej dobe sa venujem hlavne športovej prívlači, ale nebolo tomu vždy tak. Začínal som podobne ako množstvo iných rybárov s čerešňami, lúčnymi koníkmi, či chlebovou kôrkou. Lovil som hlavne jalce, ostrieže a kapre. Ako som už povedal, venujem sa hlavne prívlači, ale párkrát do roka si sadnem aj ku kaprárskym prútom, či sa s plavákom alebo muškárkou túlam po Váhu. S pstruhmi som sa zoznámil, až keď som mal asi 15 rokov. Občas som síce aj predtým vyrazil s otcovou partiou na pstruhy, ale tam nebolo vtedy pre mňa veľa miesta. Vždy som sa len z diaľky prizeral, ale o to väčšia bola moja túžba začleniť sa do tejto partie. V tom čase sa totiž pstruhy mohli loviť až od 15 rokov. Začínal som s laminátovým prútom, 30-kou vlascom a pár rotačkami. Tie sa dali zohnať v neďalekej strojárskej firme a skladali ich dohromady zvyčajne starší skúsení pstruhári. V mojom okolí sa nachádzajú iba menšie pstruhové potoky, kde rotačky fungovali naozaj perfektne. Uloviť však na ne ryby väčšie ako 35 cm bolo ozajstným majstrovstvom. Okrem rotačiek sme používali ešte tzv. „patenty“, čo boli časti rybiek - chvostíky s trojháčikom, na ktoré sa navliekala olovená čiapočka. Tieto boli úspešné hlavne v hlbokých jamách a prúdoch. Stále som sa však snažil niečím odlišovať od ostatných. Začal som používať tenšie vlasce. Rotačky som si rozdelil podľa farby krídelka na strieborné, zlaté, s červenými bodkami, s čiernymi. Skúšal som, ktoré fungujú lepšie za slnečných dní, v čistej vode, či v kalných a hlbokých tôňach. Neskôr prišla éra voblerov, s ktorými som však príliš veľké úspechy nedosiahol, pretože naše potoky sú často široké 1 - 2 m a voblery na nich nemajú veľa priestoru. Často sa stávalo, že sa mi ich podarilo odtrhnúť. Napriek tomu som zistil, že na niektorých miestach, najmä tých hlbších, dokážu prekonať obľúbené rotačky. Neskôr som začal skúšať muchy a nástrahy z peria. Tie fungovali najmä počas slnečných, teplých dní, kedy ryby nereagovali na rotačky či voblery. Najväčšie úspechy som však zažil s mŕtvymi rybkami a rôznymi systémami, ktoré som z nich pripravoval. Mali však aj niekoľko nevýhod. Bolo si ich treba pripravovať vopred, nevydržali dlhšie potulky a hlavne dosť poškodzovali ryby, ktoré ich mali často hlboko zachytené. V poslednej dobe ich nahradili gumenné nástrahy - twistre, rippery, smáčky, nymfy. A dá sa povedať, že veľmi úspešne.

Tak, ako sa zdokonaľovali moje nástrahy, zdokonaľovali sa aj moje poznatky o živote vo vode a okolo nej. Bez toho by ani tie najlepšie nástrahy neboli úspešné. Dodnes im vďačím za svoje úspechy. V minulosti som považoval za úspešnú takú vychádzku, keď som domov priniesol 4 pstruhov. Neskôr mi oveľa väčšiu radosť urobila pekná príroda, oddych, pokoj, ale samozrejme aj ulovené ryby, ktoré som dokázal pustiť späť. Ten pocit, že ja môžem rozhodnúť o živote trofejnej ryby mi dáva viac ako kúsok chutného jedla. Naviac keď viem, kde sa takáto ryba nachádza a podarí sa mi ju neskôr opäť oklamať, hoci už je opatrnejšia, skúsenejšia, ten pocit je k nezaplateniu. Pochopil som, že ryba tiež nemá ľahký život. Musí čeliť rybárom, rôznym predátorom, nepriaznivým podmienkam, či nešetrným úpravám tokov. Postupne sa menili aj moje priority. Naviac, keď som sa zúčastnil brigád na budovaní kaskád, či zarybňovaní, zistil som, že som rybárstvu príliš nerozumel. Z prírody sa nedá totiž donekonečna iba brať, treba jej vedieť aj dať a pomôcť, keď sama nevládze. S rozvojom nových technológií, techník lovu či nástrah však našťastie napreduje aj vývoj myslenia rybárov. Viacerí z nás pristupujú k rybačke a rybám s citom a láskou. Čoraz viac sa začínajú používať háčiky bez protihrotov, prestávajú sa používať živé nástrahy, rozvíjajú sa revíry s režimom „chyť a pusť“ a plné mrazáky už nie sú vizitkou dobrého rybára. Napriek tomu je však stále čo zlepšovať. Berme si z prírody len toľko, koľko sme jej aj sami dokázali dať. Veľa krásnych zážitkov a úspešnú sezónu priatelia.

Jaroslav Sámela

Diskusia k článku