Fotopríbeh - boleň

Články

V období, kedy bol u nás tento rok vypustený Váh a nebolo možné loviť na našom revíri, nám neostávalo nič iné, ako skúšať nové miesta, prípadne tie, kde sa pozrieme len raz za čas. Tak to bolo aj tú sobotu, kedy sme sa rozhodli ísť po dlhšom čase pozrieť na Nosický kanál na miesto, kde Váh vytvára veľkú zátoku. Vedeli sme, že priamo v prúde kanála počas povodne pred 2 rokmi prúd podmyl veľký topoľ, ktorý padol do vody. Na padnutom strome potom niekto postavil z dreva plošinu, z ktorej sa dali chytať ryby. Miesto bývalo permanentne obsadené, pretože vďaka padnutému stromu sa za ním vytvorila v silnom prúde tíšina, v ktorej sa držali všetky druhy rýb. Väčšinou sa z tohto stromu chytala biela ryba, kapor a v noci tam ľudia chodili na zubáče. Rozhodli sme sa ísť pozrieť toto miesto a skúsiť tu niečo uvláčiť. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme dorazili na miesto. Topoľ posunutý ďalšou veľkou vodou o niečo nižšie a plošina, z ktorej sa dalo krásne chytať priamo pod nohami sa vytočením stromu stala nechytateľnou, pretože konáre siahali ďaleko dole prúdom. Tým pádom to už prestalo byť zaujímavé miesto pre lovcom na ťažko, ktorí dovtedy toto miesto neustále obsadzovali. Takisto aj vodný živel urobil so stromom svoje a tak ostali z mohutného topoľa len najhrubšie konáre. Plošina pozbíjaná z dosiek mala svoje slávne časy už tiež dávno za sebou, pretože škriabať sa na ňu s celou výbavou a riskovať pád do 3-metrovej hĺbky pod ňou bolo už teraz viac ako pravdepodobné.

Sklamaný, ako rýchlo čas dokázal s týmto dobrým miestom urobiť svoje, sme sa však po dlhej ceste rozhodli, že to tu predsa len skúsime. Začali sme obhadzovať strom z brehu, no ostalo príliš veľa konárov, ktoré bránili potiahnuť správne nástrahu. Samozrejme, že ryby boli natlačené priamo vo vnútri stále ešte mohutného stromu, kam sa pri chytaní z brehu nedalo dostať. Keď po dlhšej dobe neprišiel žiadny záber, začal som špekulovať. Myšlienka, že by sme to predsa len mali skúsiť z plošiny nad vodou mi čoraz viac vŕtala v hlave. Jarovi sa tam však evidentne nechcelo a môj "skvelý" nápad, že by sa mal hneď ráno vykúpať v studenej vode, sa mu evidentne nepáčila. Rovno ma niekde poslal, že s takými výbornými nápadmi môžem ísť do pr... . Nič sa nedalo robiť a tak som sa musel ísť kúpať sám. Stále som si hovoril, že to predsa musí moju mušiu váhu vydržať. Pre istotu som však nechal všetky veci na brehu a začal som liezť k plošine po hrubom konári s prútom v zuboch a jednou rotačkou. Tá bola od brehu asi 3 m, takže Jaro môj artistický výkon stíhal patrične komentovať. Konáre podozrivo praskali a pohľad dole do hlbokej priezračnej vody, kde sa ako v akváriu medzi konármi bezstarostne prepletali ostrieže, plotice a ostatné biele rybky mi na istote v lezení nepridali. Úplne som videl to pohodlie, ako sa na tej plošine rozvalím, budem sa tam celý deň opaľovať a vyškierať sa na breh na Jara. Nič z toho sa však nekonalo - plošina bola už v tak hroznom stave, že ako pavúk som rozkladal váhu na čo najväčší počet dosiek dúfajúc, že keď sa aj jedna prelomí, ostanem predsa len za niečo visieť nad vodou.

Z tohto "pohodlíčka", ktoré som tu mal, som skúsil poslať rotačku medzi konáre. Ako šibnutím čarovného prútika sa situácia razom zmenila. Všetky ryby začali reagovať, aj keď nie celkom podľa mojich predstáv. Ostrieže prudko vyštartovali z hĺbky po rotačke (samozrejme, že pri nej sa otočili) a jalce sa za ňou ťahali, akoby im to spôsobovalo strašné utrpenie. Aj tak to však bola sranda, pozorovať takto ryby v čistej vode. Po chvíli si však na rotačku zvykli a spokojne ju medzi konármi ignorovali. Keďže som mal so sebou na strome len túto jednu nástrahu, skúsil som ju hodiť aj na otvorenú vodu mimo strom, či niečo netrafím na náhodu. Nulka vrbový list nejde príliš hlboko a tak, keď som ju priťahoval späť k stromu, sa mi zazdalo, že za ňou vidím nejaký tieň. Zdalo sa mi, že vidím oko ryby a šedú chvostovú plutvu, no keďže to oko a plutva boli podozrivo ďaleko od seba, nevedel som, či to sú dve ryby, alebo čo? Myšlienka, že by to bola jedna taká dlhá ryba ma v prvej chvíli ani nenapadla. Pretože som slepý ako patrón (to povedal Jaro), musel som sa presvedčiť o tom, čo to bolo, na viac krát. Ešte raz som nahodil rotačku tým smerom, z ležiacej polohy na plošine som sa trochu pridvihol a sledoval som podľa vynárajúceho vlasca, či za rotačkou opäť niečo pôjde. Pomaly som priťahoval rotačku k stromu. Už som ju zbadal, ako sa točí a napínal zrak, či opäť zaujala nejakú rybu. Teraz, nakoľko som už neležal, som videl lepšie. A opäť ryba, ale aká. Je to jasné. Aj napriek svojmu slabšiemu zraku (to opäť povedal Jaro) vidím, že je to boleň, ktorý má dobrých 80 cm. Keďže je rotačku už pri konári, ktorý tvorí hradbu medzi voľnou vodou a stromom a nemám ju kam ťahať, musím ju z vody vyšklbnúť. Bolenisko sa otáča a až vtedy vidím za ním ešte jedného rovnako veľkého.Je to jasné - sú tam boleni - hraví a aktívni (keď toľko chodili za rotačkou a nepoplašili sa) a tí väčšinou zvyknú dobre spolupracovať :o) Teraz už by to nemal byť problém. Treba zrýchliť chod nástrahy a buď to zoberie alebo sa definitívne vyplaší. Hovorím ešte Jarovi, že sú tam slušné ryby a on ma hecuje, že keby som nebol taký slepý, nemusím tam toľko hádzať.

Ďaľší hod už ide na istotu. Rotačka dopadá asi 15 m od stromu. Rýchlo ju ťahám pod hladinou tak, aby robila za sebou vlnku. Po prvých piatich metroch sa za malou vlnkou od rotačky robí vlna ako od torpéda. Tak predsa len je aktívny. Veľká vlna sa na okamih stráca a už teraz sa teším. Viem, čo bude nasledovať (Jaro pôjde domov s dlhým nosom). Neprestávam navíjať, no boleň si dáva načas. Naťahuje ma. Sú to zlomky sekundy, ktoré trvajú večne. 5 metrov od stromu však predsa exploduje voda a je tam!!!

V tej chvíli explodujem aj ja a vyskakujem na nohy. Plošina podozrivo zapraská a celý strom sa zakníše. To som asi nemal robiť, no chcem vidieť, ktorý z boleňov to zobral. Ten na rotačke sa mi však zdá zrazu akýsi menší proti tým, ktorých som videl pre chvíľou. Ešte kričím Jarovi, že to zobral asi ten najmenší, aký tam bol vo vode. Až teraz si však uvedomujem, v akej som situácii. Lovecký ošiaľ mi zatienil mozog a medzi mnou na plošine a rybou sú konáre, cez ktoré rybu na štrnástke asi ťažko dostanem. Predsa len až taká malá nebude, ako sa mi zdala zo začiatku, tak ju zatiaľ nechávam stáť v prúde mimo stromu. Hovorím Jarovi, nech ma predtým, ako ju odtrhnem aj s rotačkou, ešte aspoň odfotí s ohnutým prútom. Pre rodinu - na pamiatku. Ten kým vytiahne foťák, tak boleň snáď skôr aj zdochne, toľko mu to trvá. Ryba však stojí pokojne na napnutom vlasci v prúde a mám ju ako šarkana. Tenký vlasec a mäkký prút nenútia boleňa príliš divočiť, takže zatiaľ je až podozrivý kľud. Jaro stále hľadá foťák, ja na praskajúcich doskách, takže najkľudnejší z nás je boleň. Túto idylku ruší až Jaro s tým, že ma predsa nebude fotiť len tak (vraj to vyzerá, akoby som to mal zapreté na dne). Nech ho skúsim potiahnuť. Boleňovi sa už tento nápad ale toľko nepáči a začína sa púšťať popri konároch. Začína boj.

Musím dostať rybu čo najďalej od konárov. Viem, že mnohé z nich sa ťahajú ďaleko od brehu a strácajú sa v hĺbke, no spolieham sa na to, že boleň by mal bojovať na otvorenom priestore (tak to píšu aspoň v knižkách :o). Horšie však je, ak medzi otvoreným priestorom a rybárom je celý topoľ, cez ktorý treba rybu preštrikovať. Nemám čo stratiť - ideme na to.

Po pár minútach sa mi zdá ryba už kľudnejšia a začínam dúfať, že rotačku by som si mohol predsa len zachrániť:o) Z plošiny však vyloviť rybu asi nebude možné, pretože tá je asi meter nad hladinou. Nevadí, podo mnou je toľko konárov, že nebude problém si na niektorý z nich zliezť a rybu zdolať tam. A už jeden pekný aj vidím - tu naľavo od plošiny.

Keď zliezam dole, celý strom sa kýve a praská a dovtedy kľudný boleň si berie zase niekoľko metrov vlasca cez cievku. A samozrejme opäť pomedzi všetky konáre ho štrikovať späť k sebe. Tu zospodu to ale nejde tak dobre ako zhora, pretože nemôžem dostatočne poskakovať po konári, na ktorom som a manipulovať s prútom. Pomaličky však rybu predsa ťahám späť.

Keď mám rybu pri nohách, je už tak unavená, že sa takmer bez odporu nechá pritiahnuť až ku konáru, na ktorom stojím. Skúšam ju vyloviť rukou za hlavou, no nemôžem ju dobre chytiť. Široké telo spolu s hmotnosťou ryby robia svoje a boleň sa mi vyšmykne. Naviac sa takmer vyšmyknem aj ja, ale zo stromu a skoro letím do vody. Boleň však už je zmierený so svojim osudom a tak sa mi motá už len pod nohami a nevládze sa ani potopiť. Aj keď nerád, ale budem ho musieť vytiahnuť pod žiabre.

Je dobojované! Ešte nájsť nejakú lepšiu pozíciu na fotečku a tak opäť leziem hore na plošinu. Rotačka visí za jeden hrot trojháčika, ktorý je po boji máličko vyrovnaný. Horšie je to s miestom, kde je ryba zaseknutá. Po dlhom zdolávaní tam je vyvaklaná dierka a možno pri najbližšom obrate, keby boleňovi ostali nejaké sily, by sa vypol.

Tu už som spokojný - rotačka je zachránená :o)

Ešte pár rýchlych fotiek a rýchlo s ním späť do vody. Za takýto výkon si slobodu zaslúži. Mám z neho radosť, je to slušná ryba, ktorá meria 72 cm a jej zdolanie v týchto podmienkach bolo napínavé. Konečne sa zase po dlhej dobe na rybách aj mne triasli nohy. Neviem, či to ale nebolo skôr zo strachu, aby som sa nevykúpal a z toho preliezania na strome, no Jaro ma presviedča, že to určite z tej ryby, pretože takú som vraj ešte nevidel a tak skoro ani neuvidím :o)

• Prút: Dragon Team Dragon, 270cm, 5 - 18 g
• Navijak: Shimano Aero GTM 3010
• Vlasec: Esox Hi-Tech, 0,14 mm
• Nástraha: Mepps Aglia Long č. 0, zlatá s perleťovou nálepkou