Prívlačové zimomriavky

Články

Už tradične patrí zimné obdobie k môjmu obľúbenému času na prívlač. Hoci sa pri vode nedá často pre chlad dlho vydržať a očká na prúte zamŕzajú takmer po každom hode, je na tomto období čosi, čo ma dokáže zahriať a udržať pri vode. Dni sa skracujú a času na vychádzky k vode nie je príliš veľa. S pribúdajúcim chladom klesá aj aktivita rýb. Aj malé rybky sa sťahujú do hlbších a pokojnejších miest, z ktorých sa chodia kŕmiť iba na krátku chvíľu. S nimi akoby sa uložili k zimnému spánku aj dravce. Tento dojem však nie je celkom presný, pretože prázdny žalúdok ich núti obzrieť sa po nejakom súste. Hoci ich aktivita a spotreba energie nie je až taká veľká ako v teplejšom období, práve nedostatok potravy ich robí ľahšie uloviteľnými. Treba ich však vedieť nájsť a trafiť sa do času, kedy majú chuť k jedlu, pretože často iba dlhú dobu odpočívajú a šetria vzácnu energiu. Nájsť ich zimné úkryty nie je vôbec jednoduché. Pretože v tomto čase je lov možný hlavne z brehu, je to ešte o niečo ťažšie. Objaviť takéto miesta trvá často aj niekoľko rokov. Zvyčajne sú to hlbšie, pokojnejšie tečúce úseky riek, potopené konáre, či celé stromy, piliere a iné prekážky v toku. Celkom jednoznačne sa to však nedá určiť, pretože zmena počasia či teploty dokáže ryby vytiahnuť i do miest, kde by sme ich v zimnom čase nečakali. Pri ich vyhľadávaní nám môžu pomôcť drobné rybky, ktoré sa dajú objaviť ľahšie a dravci nebudú od nich ďaleko. Podľa ich veľkosti volím i veľkosť nástrah.

Tohtoročná jeseň nebola celkom podľa mojich predstáv. Vypustený Váh v úseku nad Trenčínom ma pripravil o moje najobľúbenejšie miesta a aj dravci akoby sa s vypustenou vodou kdesi odplavili. Objavili sme však niekoľko nových miest, na ktorých sme ulovili zopár menších zubáčov, ale v budúcnosti by mohli byť nádejné. Chýbali mi však sumci, po ktorých akoby sa zľahla zem a na jeseň sme žiadneho neulovili. Kanál opäť napustili až v novembri. Ale ryby akoby o tom ani nevedeli. Naše vychádzky končili často iba niekoľkými ostriežmi a jalcami, ale často i bez nich. V decembri sme sa preto presunuli na naše menšie priehrady, kde sa nám darilo uloviť aspoň zopár šťúk. Šťuky brali hlavne okolo obeda, kedy sa na hladine začali objavovať drobné rybky. Celkom spoľahlivo útočili na väčšie voblery, strieborné rotačky, ale i na rippery perleťovej farby.

Keďže koncom minulého roku sme si celkom dobre zachytali na marmyšky, kúpil som si na začiatku decembra jemnú feedrovú špičku, ktorú som chcel vymeniť na mojom obľúbenom prúte Mitchell Predator. Samozrejme, že som ju chcel hneď vyskúšať. Ryby sa však nášmu úseku Váhu stále úspešne vyhýbali a tak som okrem dvoch ostriežov nič neulovil a testovanie nebolo príliš úspešné. Stále som však veril, že zubáče sa na svoje tutové miesta vrátia a pri každej vychádzke som sa aspoň na chvíľu snažil na týchto miestach zastaviť.

V ten deň som prišiel z práce o niečo skôr. Chcel som sa ísť pozrieť na neďaleké štrkovisko, kde sa nachádza dosť ostriežov a tu som chcel konečne preveriť novú špičku. Počasie nebolo práve najkrajšie. Na oblohe sa prevaľovali sivé mraky a okolo vody bola slabá hmla. Po príchode na štrkovisko som zistil, že na mieste, kde som chcel ísť chytať, už lovia dvaja rybári na rybičky. Vraj sú tu od rána a zatiaľ nemali ani záber. No pekný začiatok. Na úvod som vyskúšal marmyšku, ale keďže okolo brehu bola pomerne plytká a prikalená voda, previazal som na "desiatku" vlasec malý 3-centimetrový twistrík podobnej farby ako obloha na 3-gramovej hlavičke. Prút mi sedel v ruke výborne. Jemná špička dokázala odhaliť každú prekážku na dne a mal som pocit, akoby som cez prút videl na dno. Ten pocit sa nedá opísať, jednoducho to musíte cítiť. Twistrík jemne poskakuje po dne, takmer tancuje na mieste. Jemné potrasenie, ktoré rozochveje prút a prvý ostriež je na brehu. Postupne som chytil asi sedem ďalších. So špičkou som spokojný, robí prút ešte citlivejším, ako bol pôvodne. Asi po hodine odchádzam domov.

Keďže moja cesta vedie okolo Váhu, nedá mi, aby som sa nezastavil na mojom obľúbenom mieste. Aspoň na päť minút. 3-gramová hlavička je síce trochu ľahká a twister pomerne malý, ale nechce sa mi ho preväzovať. Prvý hod. Vietor mi prehodí ľahký vlasec cez konár nad vodou. V duchu si nadávam. Vždy sa snažím čo najtichšie prísť k vode a takto hneď prvým hodom rozplaším miesto. Ľahkú hlavičku nemôžem dostať na dno. Ešte päť hodov a idem domov. Ešte posledný. Mieri proti prúdu, aby tento nástrahu stlačil na dno. Cítim skaly na dne, pomaly, takmer bez otáčania kľučkou priťahujem twister. Pohrávam sa so špičkou. Jemné popotiahnutie chvostíka! To bola určite ryba, som si takmer istý, že to bol zubáč. Žeby boli späť? Ďalší hod smeruje do tých istých miest. Skala na dne, za ňou druhá. Cítim jemné opatrné trasenie a viem, že je opäť tam. Prisekávam. A hoci to s mäkkou špičkou nie je celkom jednoduché, zdolávam zubáča asi 50 cm dlhého. Sú späť! Vrátili sa! Opatrne ho vypínam a púšťam. Mám radosť. Ešte jeden hod, čo ak ich je tu viac a potom už pôjdem domov. Prvá skala, druhá ... a visím. Podvedome prisekávam a nadávam si, že som mal ísť domov. Vtom sa skala prudko rozbieha. Podľa ťahu tipujem kapra, ktorého som tu na twister nedávno zdolal. Ťah je priamy, občas úder do vlasca. S desiatkou vlascom veľa šancí nemám. Žeby to bol menší sumec, alebo podseknutý pleskáč? Ryba sa drží pri dne, snaží sa uniknúť ďalej od brehu do prúdu. Aspoň vidieť, čo to je. Minúty bežia. Dolu podo mnou sa víri hladina a zbadám biele telo. Je to zubáč a nie najmenší. Len ho nevypnúť. Hlavou mi prebehne podobná situácia z minulého roku, keď som takmer po desiatich minútach, vypol pri brehu asi metrového zubáča. Ešte dnes vidím, ako visí malé kopyto v kútiku papule a po prudkom výpade od brehu z nej háčik vypadáva a zubáč sa vypína. Ani teraz si nie som istý, či háčik dobre drží. Mäkká špica spraví svoje. Ryba je pri brehu. Snažím sa ju dočiahnuť, opäť prudký výpad a je späť v prúde. Podobná situácia sa opakuje ešte dvakrát. Potom sa zubáč kladie na bok, ale i tak mám čo robiť, aby som ho pritiahol ku kraju. Chytám ho za hlavou, ale musím si pomôcť aj druhou rukou a položiť prút. Konečne je na brehu. Krásna vysoká ryba, odhadujem ju tak na 80 - 90 cm. Ani som nezbadal, že sa medzitým zotmelo. Som skrehnutý a z prsta mi kvapká krv, čo som ani nezbadal. Vyťahujem fotoaparát. Baterky sú však vybité. Telefónom volám Peťovi, aby zobral foťák a hneď prišiel. Neverí mi, ale asi za desať minút je tu. Spoločne rybu odmeriame. Príliš som sa nemýlil, má 92 cm a asi 7 kg. Opatrne ho vraciame späť do vody. Dúfam, že to prežije. Ešte posledné zamávanie a mizne v hĺbke.

Bodaj by bolo takých rýb čo najviac. Silný rybársky tlak u nás ich stavy poriadne zredukoval. Možno sme sa o to trochu pričinili aj my dvaja popularizáciou prívlače u nás. Preto sa to snažíme "tým našim" rybám teraz vracať. Do konca roku sa mi darí uloviť ešte niekoľko zubáčov. Posledného deň pred Vianocami, ktorý mal 70 cm. Ryby sa postupne na naše miesta vracali. Bol to ten najkrajší vianočný darček.