700 dôvodov na rešpekt (1. časť)

Články

Najznámejší a najobávanejší druh ryby z čeľade Esocidae, je v Európe zastúpený len jedným rodom a jedným jediným druhom, žralokom s krycím menom Esox lucius. Predstavujem vám najdokonalejší typ dravej sladkovodnej ryby – šťuku severnú. Je to prvotriedny dravec, ktorý sa považuje za žijúcu fosíliu, pretože jej predok Esox lepidotus, ktorý žil približne pred 20 miliónmi rokov sa na ňu úplne podobá. Samozrejme okrem veľkosti. Tá presahovala dĺžku aj 5 metrov.

OPIS
Charakteristická silueta štuky jasne naznačuje, že ide o veľkého predátora z ríše rýb. Hydrodynamické, pretiahnuté, valcovito šípovité telo ukončené veľkou sploštenou hlavou. Spodná čeľusť trochu prečnieva cez okraj hornej čeľuste, nápadne pretiahnutý tvar zhora splošteného rypca, ktorý aj pri menšej predstavivosti až nápadne pripomína kačací zobák. Ústna štrbina je hlboko vykrojená a zasahuje až za oko s typicky žltou dúhovkou. To jej umožňuje roztvoriť ústa v mimoriadnom rozsahu (uhle), čo jej umožňuje bez väčších problémov loviť i korisť značných rozmerov.

Ústna dutina ukrýva viac ako úctyhodnú výzbroj. Viac ako 700 špicatých, do vnútra naklonených zubov, z ktorých časť má ostré hrany, ktoré uľahčujú tomuto „mäsožravému stroju“ uchopenie a udržanie koristi. Dolná čeľusť je vybavená sériou veľkých i malých špicatých, uchopovacích zubov. Ostatná časť zubov orientovaná smerom k hltanu je pokrytá niekoľkými stovkami, drobných, tzv. štetinkových zubov. Tieto zuby sú pohyblivé a môžu sa samozrejme nakláňať smerom dozadu. Korisť sa tak môže posúvať hlbšie smerom do žalúdka, ale nikdy nie von. Iné je únik, vytrhnutie sa ulovenej koristi z čeľustí šťuky. Taktiež niektoré kosti a spodná časť žiabrových oblúkov (pozor na poranenie pri vylovovaní pod tzv. skrely; ak nie ste si istý kde siahnúť, najlepšie si to vyskúšate na mŕtvom jedincovi) sú vyzbrojené veľkým množstvom drobných, špicatých zúbkov. Šťuka má nad hornou čeľusťou, na leme a pod spodnou čeľusťou niekoľko otvorov - cefalické póry, ktoré sú spojené s bočnou čiarou prostredníctvom kostných kanálikov a zohrávajú kľúčovú úlohu pri udržiavaní rovnováhy a samozrejme plnia veľmi dôležitú staticko - akustickú funkciu a prijímajú vibrácie. Chrbtová a análna plutva (sú na seba takmer kolmé) sa nachádzajú v zadnej tretine tela. Chrbtová plutva je len jedna. Veľká a hrubá chvostová plutva tomuto dravcovi neumožňuje rýchle plávanie na dlhé úseky. Je však skôr určená na bleskurýchle útoky. Keďže na korisť útočí prevažne z úkrytu (zo zálohy), nie je asi novinkou jej útočná rýchlosť, ktorá je 3 – 5 m/s-1.

Sfarbenie šťučieho tela zabezpečuje vynikajúce mimikry, maskovanie medzi vodným rastlinstvom. Chrbát je tmavozelený, ba až čierny, kontrastuje s mramorovanými alebo zebrovými, žltkastými bokmi, či ich kombináciou a krémovobielym bruchom. Telo býva niekedy svetlé, inokedy zas veľmi tmavé a je známe, že šťuka môže svoje sfarbenie pomerne dosť ľahko prispôsobovať typu obývaného prostredia a vhodne sa tak maskovať.

ROZŠÍRENIE
Domov šťuky (ide o pôvodný európsky druh) sa rozprestiera takmer na celom území Európy. Dostáva sa aj do vzdialených krajín severu; Švédska, Nórska a severného Íska. Nájdeme ju aj v Ázii. Znesie dokonca aj istý stupeň salinity vody (slanosť, resp. soľnatosť vody vyjadruje relatívny obsah solí (minerálov) rozpustených vo vode). Bežne sa s ňou môžete stretnúť i v brakických častiach Baltského mora, kde môže dorásť do veľkých rozmerov. Taktiež sa vyskytuje v alpských jazerách a to až do nadmorskej výšky 1500 m. Kabinetným príkladom môže byť práve naše Štrbské pleso s nádhernými exemplármi tohoto druhu, čo do veľkosti i množstva.

Niektoré druhy šťúk sa vyskytujú na severe amerického kontinentu. Severská šťuka zodpovedá našej stredoeurópskej. Vo východných oblastiach Severnej Ameriky určite nájdeme malú šťuku mriežkovanú (Esox niger), ktorej hmotnosť býva v priemere medzi 0,5 – 1,2 kg. Najznámejšou a americkými rybármi veľmi vyhľadávanou je šťuka obrovská (Esox masquinonge), ktorú lovia na všetky nám klasické prívlačové nástrahy, ale aj poppery a mušky – šťukové streamre. Vyskytuje sa tiež v Kanade. Môžem spomenúť ešte dve typické americké šťuky: Esox americanus americanus s hmotnosťou okolo 1 kg a Esox americanus vermiculatus.

Dvojnásobný majster sveta v prívlači z Ruska z rokov 2005 a 2007 Alexej Šanin so 6-kilovou šťukou

RAST A VEK
Najrýchlejšie prírastky spomedzi všetkých známych rýb má práve šťuka severná. Vo veku jedného roka môže dosiahnuť dĺžku 20 - 50 cm bez toho, že by sa rozmnožovala. Samice môžu dosiahnuť dĺžku až 150 cm (pri 130 cm môžu vážiť úctyhodných 25 - 30 kg). Samce spravidla nepresiahnú dĺžku 100 cm a hmotnosť do 7 až 8 kg. Rekordné rozmery dosahuje šťuka vo veľkých vápencových jazerách v Írsku. K veku šťúk musím ale povedať, že závery o veku šťučieho jedinca len na základe dosiahnutej veľkosti sú dosť nespoľahlivé. V odbornej literatúre existuje veľmi spoľahlivý záznam o šťuke s hmotnosťou 19 kg, ktorá bola stará „iba“ 6 rokov. Samozrejme je to skôr výnimka ako pravidlo. Šokujúca informácia prišla z markízackeho Milionára, kde bola otázka o veku u nás najdlhšie žijúcom živočíchovi. Odpoveď bola šťuka severná a neuveriteľných 200 rokov. Literatúra udáva maximálny dosiahnutý vek na 30 – 40 rokov, no a častokrát práve s veľkosťou rýb začínajú kolovať rôzne príbehy, mýty, ba až „báchorky“, ktoré sú spájané skôr s rybárskymi pitkami, ako realitou.

REKORDNÉ ŠŤUKY
V Gute pri Komárne vydal Dunaj uhynutú šťuku s dĺžkou tela 160 cm a hmotnosťou 47 kg. Čítal som aj šťuke s váhou 51, či 59 kg ulovenej na Dunaji do obrovského čereňa. Ak sa vyberieme k bratom Čechom nájdeme v tabuľkách ich rekordných ulovených rýb, jedinca chyteného v roku 1988 na Vranovskej údolnej nádrži s mierami 137 cm a 27,20 kg. Anglicko, presnejšie Liliehall sa môže pochváliť exemplárom s hmotnosťou 65 kg. Tento údaj pochádza až z roku 1765. No a ruská Vyčegda si pamätá giganta s váhou 80 kg.