700 dôvodov na rešpekt (2. časť)

Články

ZMYSLOVÉ ORGÁNY
K svojmu dravému spôsobu života bola šťuka obdarená prírodou nielen vynikajúcim pohybovým ústrojenstvom, ale i rôznymi zmyslovými orgánmi, ktoré sú podľa ich významu pre prežitie, buď výnimočne dokonalé, alebo „slabo“ vyvinuté. A tak môžu šťuky nielen vidieť, počuť, či chutnať, ale aj hmatať a vnímať tlakové vlny. Šťuka je typický zrakovo (vizuálne) sa orientujúci živočích. Za normálnych podmienok pomocou očí vníma prostredie v ktorom žije, a tým aj svoju korisť a samozrejme aj našu nástrahu.

Oko je u tohoto druhu ryby veľmi dobre vyvinuté a šťuka je schopná vidieť nielen dopredu, ale aj do strán a späť, pritom však vzhľadom k postaveniu očí je priestorové videnie možné iba dopredu v priestore vymedzením uhla asi 30°. Toto však úplne postačuje, pretože len pri náhlom vyrazení za potenciálnou korisťou smerom vpred, potrebuje práve spomínané priestorové videnie. Ak však odpočíva, sú jej oči zaostrené na blízko. Pokiaľ potrebuje pozerať do väčšej vzdialenosti, môže pomocou zvláštnych svalov približovať šošovku k sietnici a pozorovať tak aj vzdialenejšie koristi, či predmety. Niektoré ryby sú schopné dosiahnuť hĺbku ostrosti len do vzdialenosti 45 cm. Na zistenie vzdialenejších predmetov používajú systém bočnej čiary. Určité druhy rýb dokážu rozoznať farby, môže ich však zmiasť rôzna intenzita svetla prenikajúceho do vody.

Určite nie je pravdou, že sú šťuky farboslepé. Pomocou zmyslových buniek nachádzajúcich sa práve v sietnici dokáže tento druh ryby rozpoznávať aj farby, čo potvrdili nedávne výskumy. Väčšina rýb má monokulárne videnie, to znamená, že síce môžu hľadieť do dvoch rôznych smerov, ale nemôžu súčasne obe oči zaostriť na ten istý predmet. Ak majú však oči umiestnené hore na hlave (napr. šťuka) je binokulárne videnie čiastočne možné. To umožňuje aj priestorové videnie. Ryby nepotrebujú očné viečka, ako suchozemské živočíchy, pretože nemusia udržiavať požadovanú vlhkosť očí. Niektoré druhy rýb, ako akvaristami obľúbený a vyhľadávaný prísavník štítový (Hypostomus species) má miesto viečok inú významnú črtu. Kožný lalok, ktorý mu vyčnieva nad oko, sa môže rozťahovať alebo sťahovať a tým regulovať množstvo (intenzitu) svetla, ktoré vchádza do oka.

Druhým, životne dôležitým a preto aj obzvlášť dokonale vyvinutým zmyslovým orgánom, ktorým je šťuka vybavená, je bočná čiara. Je to taký „šiesty zmysel“ rýb. Pomocou bočnej čiary je tento dravec schopný i vo veľmi zakalenej vode, v temných hlbinách vôd, alebo v noci rozoznať presnú polohu koristi a taktiež ju uloviť. Spomínaný orgán je tvorený kanálikom uloženým v koži do ktorého prenikajú zmyslové bunky prepojené s nervovými zväzkami nervovej sústavy. Tie sú schopné registrovať tlakové vlny vytvárané ako v bezprostrednej blízkosti šťuky, tak až do vzdialenosti 1,5 m, napríklad od pohybujúcej sa ryby, nástražnej rybky, alebo z iných príčin. S vonkajším prostredím komunikuje tento kanálik prostredníctvom malých otvorov, tzv. pórov. Bočná čiara prechádza pozdĺž celého tela ryby, teda aj šťuky a je na bokoch viditeľná ako prerušovaná čiara (línia) tvorená jednou hlavnou a dvoma, až troma vedľajšími líniami. Rozvetvené kanáliky bočnej čiary šťuky sú v tvare malých otvorov veľmi dobre viditeľné voľným okom tiež na lebečných kostiach, na hornej čeľusti, okolo očí a taktiež na spodnej strane dolnej čeľuste. Sú to tzv. cefalické otvory.

Voda je hustejšie prostredie ako vzduch. Vzduch sa v nej šíri oveľa ľahšie – päťkrát rýchlejšie, ako vo vzduchu. Sluchový orgán ryby (šťuky) je oveľa jednoduchší ako u človeka, pretože ryba nemá vonkajšie a ani stredné ucho. Ryby majú tzv. vnútorné ucho, alebo tiež nazývaný Weberov aparát, ktorý pozostáva z radu kostičiek, lepšie charakterizované ako labyrint (nemýliť si to s orgánom labyrintných rýb schopným prijímať vzdušný kyslík) s tromi polkruhovými chodbami. Zvukové vlnenie sa zachytáva plávacím mechúrom a Weberovými kostičkami sa vedie do priestoru okolo labyrintu. Vnútorné ucho šťuky sa nachádza v zadnej časti lebečnej dutiny. Ryby vo svojom vodnom prostredí počujú v tých istých frekvenčných rozsahoch ako človek. Jednotlivé druhy rýb sú špecializované len na časť z tohoto frekvenčného spektra.

Všetky pachové vnemy je šťuka schopná prijímať prostredníctvom párových čuchových jamiek (nozdrami), ktoré nemajú nič spoločné s dýchaním, umiestnenými tesne pred očami, trošku šikmo, vzhľadom k lebečnej ose. Každá z nich ústi na povrch dvoma otvormi. Tie si však nesmiete zamieňať s otvormi orgánu (systému) bočnej čiary, ktoré sa taktiež nachádzajú v tejto oblasti. Z vody, ktorá preteká cez čuchové jamky vníma šťuka rozpustené látky pheromóny (feromóny). Napríklad pach vašej nadipovanej nástrahy, alebo nástražnej rybičky a môže ju tak lokalizovať aj v prípade, keď ju vôbec nevidí. Rovnako v období neresu sa môžu partnerské ryby vyhľadať aj na veľkú vzdialenosť, práve pomocou čuchu.

Pri sliedení za korisťou využíva šťuka taktiež hmat. Hmatové póry, alebo pupene sú „receptorom“ s pomocou ktorých je dravec schopný vnímať hmatové vnemy. Hmatové orgány sa vyskytujú hlavne na ústach, jazyku a perách. Samozrejme, že u niektorých druhov rýb ich nájdeme aj na análnej plutve, alebo na fúzoch. Najmä na chrbte a jazyku sú obzvlášť početné póry (pupene), ktoré majú rovnakú funkciu, ako hmatové bunky na ľudskej koži a slúžia k vnímaniu podnetov z vonkajšieho prostredia. Citlivý šťučí chrbát by mohol podať dostačujúce vysvetlenie preto, čo sa z času na čas stáva. Totiž to, že šťuka k našej ľútosti zhltnutú nástražnú rybku opätovne vypľuje, alebo jednoducho pustí. Pritom nie je vôbec vylúčené, že šťuky sa pri plávaní dotklo o chrbát rybárovo olovo, a to ju až natoľko vystrašilo, už o nastraženú rybku totálne stratila záujem. Dôvody k dobrému vybaveniu jazyka spomínanými „receptormi“ sú nasledovné: pri prehĺtaní ulovenej koristi musí šťuka vo väčšine prípadov svoju korisť postupne otočiť do správnej polohy (bez výnimky od druhu ulovenej ryby), a práve k tomu musí mať samozrejme zodpovedajúce hmatové vnemy dokonale vyvinuté.

Gurmánom šťuka určite nie je. Je síce známe, že šťuka disponuje chuťovými orgánmi, ale zdá sa, že sa veľmi neriadi odovzdanými informáciami, ktoré za ich pomoci získala. A prečo? Koniec koncov šťuka svoju ulovenú korisť nežuje, ako to robí kôň, či koza a mnoho ďalších zvierat. Práve naopak potravu hltá v celku, až sa ocitne tam, kde má patriť – v žalúdku. Šťuke ide pri prijímaní potravy len o jedno jediné. A to, naplniť žalúdok bez ohľadu na to, ako chutí!

Plávací mechúr umožňuje šťuke zdržovať sa v ľubovoľnej hĺbke vodného stĺpca, bez akejkoľvek zbytočnej námahy. U niektorých druhov rýb preberá plávací mechúr ešte rad ďalších úloh, ako napr. rezonančnej skrinky a zosilňovača, či už pre sluch cestou Weberových kostičiek, alebo pre reprodukciu vlastných zvukov.

Dýchanie je u šťuky rovnako ako u iných druhov rýb sprostredkované za pomoci žiabrov. Ďalšími vnútornými orgánmi zubatej krásavice sú pečeň, žlčník, extrémne rozťahovateľný žalúdok, slezina, črevo, močový mechúr, pohlavné orgány, plávací (plynový) mechúr a obličky, prechádzajúce pod chrbticou po celej dĺžke brušnej dutiny šťučieho tela.