700 dôvodov na rešpekt (3. časť)

Články

MIESTA VÝSKYTU
Šťuka je eurytermným druhom ryby, ktorý môžeme nájsť tak v ústiach riek, ako aj v najmenších pstruhových potôčikoch, kde však jej prítomnosť nie je žiadúca. Dáva prednosť pomalým a čistým vodným tokom, bohato zarasteným vegetáciou, kanálom, jazerám, rybníkom, zatopeným lomom, či štrkoviskám a samozrejme veľkým vodným nádržiam. Nachádza sa jednak v hlavnom toku, ako vo všetkých typoch ramien (eurytopný druh – druh schopný žiť a reprodukovať sa v rozličných typoch a kvalite vodného prostredia - tečúca, stojatá voda, veľké tepelné a akostné rozdiely). Opak je stenoekný druh, ktorý má obmedzenú ekologickú prispôsobivosť.

Šťuka žije zväčša solitárne (druh žijúci zväčša individuálne a takmer vždy na jednom mieste). Málokedy opúšťa stanovisko, najmä v stojatých vodách. Avšak nie je to celkom pravda. Na našom úseku Dunaja sa zistilo prostredníctvom značkovania zmeny v lokalitách šťuky, so vzdialenosťami až niekoľko kilometrov. Ešte veľa rybárov vychádza z predstavy, že šťuky sú čisto stanovištné (teritoriálne) ryby, ktoré vo vodách zaujmú vždy len jedno konkrétne miesto. Tento náš vsugerovaný názor je ale úplne nesprávny. Nechcem robiť pochybnosti o tom, že existujú exempláre, ktoré kratší, či dlhší časový úsek zostávajú na jednom a tom istom mieste odkiaľ z úkrytu prepadávajú nič netušiacu korisť. Ale je absolútne mylný názor tvrdiť, že sa všetky šťuky a samozrejme po celý svoj život nepretržite zdržiavajú vždy a iba na jednom a rovnakom mieste. Ak by to malo naozaj tak byť, veľa svojich šťúk by som asi ani nechytil.

Čo asi urobí šťuka, ak sa všetky konzumné ryby začnú z akéhokoľvek dôvodu (vyplývajúce bezprostredné nebezpečie z okolia úkrytu dravca, alebo závislosť od poveternostných, či sezónnych podmienok) „jej“ stanovisku vyhýbať? Bude hádam hladovať? Určite nie. Hladovať rozhodne nebude, lebo je pudovo naprogramovaná a začne sa potulovať vodou a snoriť po potrave. No a podľa zásady „kto hľadá, ten nájde“ určite skôr, či neskôr niečo k zožratiu nájde. Chcem tým povedať, že dobré stanovištia k lovu šťúk sú všade tam, kde môže tento rybí predátor pohodlne nájsť hojnosť potravy. A o to viac to platí pri love veľkých šťúk, pretože iba ten jedinec, ktorý má naozaj dostatok svojej potravy sa môže stať jedincom veľkým a silným a tak vydržať v tvrdých prírodných podmienkach, konkurencii i proti svojim nepriateľom (kormorán, volavka, vydra, sumec, či väčší zástupca vlastného druhu). Takže určite nie je veľmi logické si klásť otázku typu: „Kde len tie šťuky môžu byť?“, ale skôr si položiť otázku typu: „Kde je ich potrava?“. Len tam, kde sa v kvantite vyskytujú potravné ryby, je tak možné pravidelne uloviť „kvalitné“ šťuky. Prítomnosť šťuky je podmienená výskytom rýchlo sa množiacich sprievodných druhov rýb, pretože je prirodzeným regulátorom rovnováhy. Za rovnovážny stav dravých druhov k nedravým druhom sa považuje pomer 1 : 4 – 10 v spoločenstve.

Vo vode musí byť aj dostatok vodného rastlinstva (napr. vodomor), kmeňov stromov a ich koreňov, medzi ktorými sa môže ukrývať. Zdržuje sa skôr v hĺbke 4 až 5 m (závislé je to od ročného obdobia, „migrujúcej“ potravy atď.), len počas letných horúčav (čo je tiež diskutabilné, keď sa loví na plytčinách Oravskej priehrady), alebo dlho trvajúcich treskúcich mrazov schádza ešte hlbšie.

SPÔSOB ŽIVOTA, POTRAVA A „BOJOVÁ“ STRATÉGIA ZÍSKAVANIA POTRAVY

Telesná konštitúcia šťuky bola matkou Prírodou k dravému a útočnému spôsobu napádania koristi patrične prispôsobená. A šťuka všetok zverený bojový arzenál a vyvinuté zmysly využíva, a to od prvého do posledného dňa svojho dravého spôsobu života, živiac sa výlučne inými živočíchmi. Sú to jedinečné dravce loviace obvykle živú korisť. Na ich jedálnom lístku nie je však iba kosher zbožie. Nepohrdnú ani mŕtvymi, prúdom unášanými, alebo ležiacimi na dne jedincami bez ohľadu na to, či sa jedná o malé, stredné, väčšie jedince, či dokonca giganty. Efektívnejší spôsob, pretože dravcovi odpadá energeticky náročné útočné správanie sa a rast býva oveľa rýchlejší.

Bezstavovce, ktoré sa objavia v dosahu úst šťučieho plôdika sa stávajú okamžite lovenou korisťou. Väčší jedinci požierajú okrem rýb prakticky všetko, čo sa naskytne (stráviteľné i nestráviteľné) vo vode, alebo na jej hladine a je z mäsa a krvi. Raky, žaby, mloky, malé vodné vtáky, ale ani akékoľvek hlodavce schopné plávania, nie sú si pred kráľovnou našich dravcov istí. Neušetrí ani jedincov vlastného druhu. I tí sú dychtivo lovení a požieraní. Kanibalizmus je absolútne prirodzený pre všetky dravce, nielen pre šťuky. V tomto prípade je to ale diametrálne odlišné. Brat či sestra rovnakej veľkosti sa navzájom lovia. Určite nie je ničím zvláštny čin, ktorý je úplne opačný, ako zamýšľala. Tu a tam sa totiž stane, že vo svojej „nenažranosti“ precení svoje sily. Prestrelí reálnu konzumnú veľkosť svojej koristi a doslova sa zadusí. Na internete som našiel informáciu z Holandska o náleze 111 cm dlhom, mŕtvom exemplári šťuky unášanej prúdom vody. Doslova a do písmena sa zadávila 77 cm zubáčom, ktorého už len chvostová plutva trčala zo šťučích úst. Aj to sa niekedy stáva. Mne sa osobne stal trošku iný prípad. A to taký, že šťuka zhltla jalca hlavatého dlhého 20 cm, ktorého vyvrhla v podberáku. Musela ho uloviť krátko pred tým, ako sa ulakomila aj na 10 cm wobler.

Životne dôležité je pre šťuku to, aby svoje lovecké inštinkty prispôsobila podmienkam existujúcim v danom type vôd. Musí byť dokonale prispôsobivá, aby pokryla svoju energetickú potrebu. Typickým chovaním sa tohto predátora je, že za korisťou vyráža zo svojho úkrytu. Striehne pritom absolútne nehybne, perfektne maskovaná svojim sfarbením medzi vodnou vegetáciou z lekna, vodomoru, či tŕstia pálky a trpezlivo čaká, až nič netušiaca rybka urobí fatálnu chybu a prepláva popred zubatú papuľu. Šťuka najskôr nebohú korisť chvíľku pozoruje a v pravú chvíľu ju bleskurýchle prepadne a zmocní sa jej. Zovrie ju svojimi čeľusťami, krátko pootočí a potom už iba pozvoľným tempom posúva do svojho žalúdka. Takéto jednoduché je to len vtedy, keď je korisť, teda rybka sama v celom šírom okolí. Pri húfovom správaní sa, čím sú biele ryby prírodou obdarené nie nadarmo, im poskytuje pred dravcami veľmi účinnú obranu. Pre dravca je dosť zložité vybrať si tú správnu obeť s pocitom, aby mu neunikla. Je to obdobné, ako keď boleň veľkou rýchlosťou vpláva do húfu rybiek a tesne minie svoju vybranú korisť.

Úplne iný variant stratégie lovu šťuky spočíva v postupnom a pomalom približovaní sa ku koristi. Stáva sa, že nástrahu pomalým plávaním sleduje do bezprostrednej blízkosti rybára (loviaci v člne, alebo z brehu) a zaútočí, až keď to uzná za vhodné. Porovnateľné s týmito taktikami môžete vidieť pri loviacich divých mačkách. Takýmto spôsobom šťuka loví od dna, v stĺpci ukrytá medzi vegetáciou smerom k hladine, pričom sa pozvoľna a nepozorovane dvíha, stúpa k nič netušiacej rybke, ktorú uloví v stĺpci, alebo pri hladine. Tento spomínaný spôsob lovu je možné pri vode často aj počuť a pri troške povestného šťastia aj vidieť. Jeden z ďalších variantov lovu je založený v zahnaní lovenej koristi do nejakej úžiny, či zátoky, v ktorej je potom vydaná nášmu škvrnitému dravcovi beznádejne napospas. Môžem vám povedať len toľko: „Tieto sladkovodné „čeľuste“ si veľmi dobre spočítajú „útočnú“ dráhu, ktorú musia prekonať (preplávať) pre zmocnenie sa koristi a tým potvrdenie energetickej nerovnice, nízka energetická náročnosť pri love je nižšia, ako energetický potenciál získaní z ulovenej koristi. Stručne povedané, šťuka si rozmyslí, či bude plávať 2 - 3 m, alebo desať a podľa toho sa riadi a tak aj loví.

Večne nenásytná, úlisná, chamtivá, zákerná, to všetko sú vlastnosti prisudzované šťukám. Vlastnosti, ktoré z nášho ľudského a hlavne rybárskeho pohľadu majú negatívnu príchuť. Môj názor je asi taký, že na šťuku pozerajúc týmto pohľadom jej zbytočne, až veľmi krivdíme. Veď si de facto plní iba svoje geneticky vrodené inštinkty. Účinne tak prispieva k prirodzenému výberu v našich vodách a to tým, že loví prevažne choré, či slabé ryby. Okrem toho je určite celkom prirodzené správanie sa šťuky, ktorá sa riadi pravidlom, lepšie povedané neúprosným prírodným zákonom platiacim i pod vodou: „Zožrať, alebo byť zožratý“!

Ďalším charakteristickým znakom je tendencia „kolonizovať“ nové lokality. Častokrát sa stáva, že jedinec, ktorý sa vďaka vysokému stavu vodnej hladiny dostal ďaleko, mimo hlavné koryto a pri zostupe zostal uväznený v tôni alebo mŕtvom ramene.