Maďarský zubáč

Články

V prípade vláčkara, oddaného len tejto technike, nepoznám horší mesiac ako február. Je to utrpenie. Čakať na opätovné otvorenie novej prívlačovej sezóny je fakt trýzeň, nechápem, prečo je u nás zakázané vláčiť v tomto období. Nech je ako chce, mne sa čakať naozaj nikdy nechce. To svrbenie v dlaniach a čudný pocit na hrudí a ešte divnejší pohľad na prúty stojace niekde v kúte, mi nedá spávať. Jediná možnosť ako sa zbaviť tohto „absťáku“, je ísť vláčiť a to tam, kde sa to môže. Sú len dve možnosti - buď navštíviť súkromný revír alebo okolité krajiny, kde to nie je problém. Prvú možnosť môžeme hneď zavrhnúť, naše „súkromáky“ sú plné kaprov a o dravca majitelia nestoja. Komerčnosť ma zelenú a ty, vláčkar, choď kde chceš. Takže ostáva už len druhá možnosť a vlastne jediná. No čo už, pôjdeme za hranice všedných dní, či už sa nám to páči alebo nie.

Za hranice všedných dní
Voľba padá jednoznačne na Maďarsko. Je tam teplejšie a podľa správ aj slnečnejšie. Nemám však potuchy, kam sa vybrať a tak oslovujem slávnych aj menej slávnych kaprárov. Telefonáty, emaily, icq, všetko fičí jedna radosť a informácie sa kopia jedna na druhú. Sú dosť ovplyvnené kaprárskou náturou. Najprv si musím vypočuť o gigantoch, čo sa pochytali na všelijaké smradľavé guľôčky a až potom dostanem kusé odpovede na tému „a čo dravce?“ Nooo... vraj dravce sú všade, aj videli ako niekto sem - tam uloví na rybičku nejakú tú šťuku alebo zubáča. Najviac však sú rozšírené sumce a to vraj stojí za to vyskúšať. No neviem, neviem, sumec na stojatej vode a prívlač? Nie, nie! No ale zubáčiky a šťuky by mohli stáť pozornosť! Je rozhodnuté, ide sa do Maďarska. Už sa neviem dočkať. Ostáva už len vybrať starostlivo ten správny revír. Po chvíli dumania a sťahovania informácii z netu nie som o nič múdrejší a tak volím náhodný výber. Palotáš je ten správny revír! O dva dni vyrážam. Prišiel deň „D“ a spolu s dvoma kamošmi, ortodoxnými vláčkarmi a synom, vyrážame zavčasu ráno smer Maďarsko, zem zasľúbená.

Na mieste činu
Je to 60 ha vodná plocha prerastená trstinou, pôsobí na mňa typicky dolniacky. Samá rovina, polia a obďaleč chatová oblasť. Voda je tu mierne prikalená, málo členité dno a pomerne plytká voda na dohodenie umelou nástrahou – to všetko mi na optimizme poriadne uberá. Keď k tomu prirátam informácie od miestnych, že sa tu rozmáha prívlač, radosť mizne v nenávratne. Predstava o panenskej vode neporušenej umelými nástrahami ostáva nenaplnená. Na druhej strane, keď sa tu vláči, asi tu budú aj dravce. No nič, ideme na to.

Samotný lov
Po krátkej debate a príprave nástrah sa púšťame do prívlače. Konečne sa ponárajú naše nástrahy do vody. Napätie by sa dalo krájať. „Absťák“ pomaly mizne a zmocňuje sa ma pocit, akoby som ani neabsolvoval dlhú pauzu – takmer tridsať dní – odkedy som sa nevenoval svojmu koníčku. Akoby som vláčil bez prestávky. No reakcie dravcov stále neprichádzajú. Pomaly obchádzame skoro celé jazero a od začiatku nášho lovu prešlo už pekných pár hodín. Všetci sme bez úspechu. Gumené nástrahy kopytá, banjá od dĺžky 4 až po 10 cm a hmotosti od 3 do 10 g, sú arogantne ignorované. Dravce tu však sú, občasne zalovenie v tŕstí nás núti prehodnotiť taktiku.

Brodíme až na okraj trstiny, stojac v hlbokom bahne ju prehadzujeme po dĺžke, súbežne s brehom. Prvé úlovky v podobe malých štúk nenechajú na seba dlho čakať. Naše sebavedomie je opäť na správnom mieste. Mňa to však ťahá niekam inam, bahno pod nohami sa mi nepáči, prečo by sa tu zdržiavali dravce? Bahno nemajú príliš v láske. Určite toto miesto prenechali dorastu a oni si užívajú na nejakej kamennej pláži. Minimálne však zubáče určite hľadajú tvrdé dno. Vraciam sa asi sto metrov na jedno miesto, kde som mal pocit, že pod nohami bolo cítiť viac štrku ako všade inde. Možno budem mať šťastie a nájdem aj nejaký výraznejší zlom a snáď aj zubáča, ktorý čaká už len na moju nástrahu.

Zubáče
Nemýlil som sa a našiel som štrkovú lavicu. Bolo však potrebné nabrať viac odvahy a zabrodiť o niečo hlbšie. Olovená hlavička preklepávala dno a dosť drsne narážala o množstvo kameňov. Hneď pri prvom hode som cítil prudký kopanec, ale nepodarilo sa mi priseknúť. Po predchádzajúcom love na šťuky, ktoré bez problémov brali akúkoľvek nástrahu, ma toto dosť prekvapilo. Toto nebolo od štuky. Ďalší hod a divadlo sa opakuje. Prudké buchnutie do nástrahy a nič! Hm? Nerozumiem! Vysvetlenie prišlo s ďalšími nahodeniami, keď perleťové kopyto začali sprevádzať zubáče a prudkými výpadmi útočili na chvost nástrahy. Hneď mi bolo jasné, že musím zmeniť gumu za vobler. Trojhák na konci nástrahy bude určite lepšia voľba. A aby som to poistil, vyberám 6 cm vobler Yo-zuri emperor vo farbe w40. Popravde nepoznám lepšiu napodobeninu zubáča.

Ani neviem prečo som tak urobil, ale voľba bola správna. Hneď ďalší hod znamenal prvého maďarského zubáča. Mal som veľkú radosť, hoci nebol veľký. Takto som oklamal ešte niekoľko zubáčov. Musel som však opustiť toto miesto, pretože zima, ktorá prenikala až do kosti, už bola neznesiteľná (aj v Maďarsku je vo februári voda veľmi chladná). Neďaleké mólo však poskytovalo celkom slušný komfort, hoci to bolo o niečo ďalej na dohodenie. Moje časté úlovky zobudili pozornosť priateľov a tak sme spoločne lovili z móla zubáče ako na bežiacom páse.

Koniec
Vietor a zapadajúce slnko nás pomaly vyháňajú od vody. Sme spokojní, hoci veľké ryby sme nepochytali. Zahnali sme abstinenčné príznaky, divné pocity zmizli a úsmev na tvári každého z nás hovorí za všetko. Lúčime sa s domorodcami a odchádzame domov. Čo dodať na záver? Azda len toľko: som presvedčený, že každého čaká podobný absťák ako mňa a že sa dá tomu zabrániť. Skúste to riešiť napríklad aj návštevou Maďarska. Táto krajina je síce mekou kaprárov, ale vláčiť sa tu dá a to celkom úspešne. Ráno sa budím s divným pocitom na hrudi a pozerám do kúta na prúty a ...?!