Návrat strateného syna

Články

Hovorí sa a určite je to pravda, že sa história opakuje. Móda, hudba, ba aj rybársky šport je tohto svedkom. Prečo to vlastne píšem? No je to hlavne preto, že som bol o to požiadaný množstvo mailov s otázkou, čo si myslím o nových nástrahách Minow (Lastia) alebo Kamagotchi (predtým Milo teraz Esox). Niežeby som sa chcel stavať do pozície odborníka na tieto nástrahy, ale to že tieto nástrahy dobre poznám, pretože som mal tu česť sa s nimi zoznámiť oveľa skôr a preto nie sú pre mňa novinka. Vláčkarov, ktorí v poslednej dobe používajú túto nástrahu stále pribúda a neustále si získava nových prívržencov. Bratia so susedného Česka túto nástrahu objavili o čosi skôr a pomenovali ju „smáčci“. Tento názov používa aj mnoho mojich priateľov zo Slovenska, ale nie je podstatné, ako sa volá táto skvelá nástraha. Dôležité je, že naozaj dokáže loviť ryby. Ak som spomínal, že som mal tú česť zoznámiť sa s touto nástrahou o niečo skôr, nemal som na mysli len niekoľko mesačný náskok. Tieto nástrahy sa tu totiž objavili už v 90-tich rokoch minulého storočia a už vtedy ma oslovili. Na prvý pohľad to bola farebnosť, s ktorou som sa určite stretol prvýkrát. Jemné odtiene prirodzených farieb ma vždy fascinovali a ak k tomu pridám jemnosť materiálu, z ktorého sú tieto nástrahy zhotovené. Samozrejme nemôžem opomenúť ani tvar a preto mi pripadajú ako dokonalé nástrahy. Veľmi rád som s nimi lovil (aj lovím) na Liptovskej Mare alebo Orave. V čistej vode najmä na „Mare“ boli tieto nástrahy na veľké ostrieže ako stvorené. Bohužiaľ na podstatný čas sa akoby tieto nástrahy vytratili. V podstate z pultov rybárskych potrieb nezmizli, ale veľmi málo skúsenosti malej skupiny vláčkarov a pomerne vysoká cena nedopriali tejto nástrahe ukázať to, čo dokáže.

Dnes je situácia iná a najmä vďaka chalanom z prívlačovej ligy sa „smáčci“ dostavajú dorúk aj nepretekajúcim vláčkarom, ktorí si ich veľmi pochvaľujú. Som rád, že sa stratený syn vrátil, pretože od začiatku som tušil, že sa stane veľmi obľúbenou nástrahou. Aj keď mnohí jej nepredpovedali dobrú budúcnosť. Argumenty tipu „ však sa to nehýbe“ alebo „však to nepracuje“ boli podľa mňa neopodstatnené. Práve naopak, táto nástraha ma veľmi prirodzený pohyb a pri správnej montáži je absolútne dokonalá. V Spojených štátoch, kde treba hľadať pôvod tejto nástrahy, používaju mnoho spôsobov, ako čo najlepšie „naaranžovať“ túto nástrahu na háčik, no najobľúbenejší systém je azda „Drop-shoting“. Milovníkom tohto spôsobu je môj priateľ Dano Hrk a dovolím si tvrdiť, že je určite prvý, ktorý použil a používa tento system na našich vodách. Pri tomto systéme sa nástraha umiestňuje mimo záťaž, respektíve záťaž je na konci celého systému. Podobný spôsob použivaju aj Poliaci, ale s oveľa väčšou záťažou na konci. Taký európsky hybrid. Ďalší, môjmu srdcu bližší spôsob upevňovania týchto nástrah, je klasicky a to na olovený jig háčik (hlavičku) alebo streamrový háčik s wolframovou hlavičkov. Je to jednoduchší spôsob, ale treba použiť tenšie háčiky či už jig alebo streamrové, ktoré zároveň musia byť dosť pevné. Pri streamrových je to jednoduché, ale jigy je pomerne ťažko zohnať (ja používam hlavičky od firmy Viva Japan).

Vodenie týchto nástrah sa bude zdať pre mnohých príliš zložité, ale nie je tomu tak. Určite však nepatria do skupiny „kopyto alebo ripper“, kde nástraha pracuje aj bez toho, aby ste na to potrebovali čo len minimálnu skúsenosť. Trocha sústredenia a tanec v plytkej vode pod nohami vám napovie veľa o tom, ako oživiť túto nástrahu. Tak či onak, pri vedení je potrebné použiť pohyb zápästia, prípadne celej ruky. Podobne ako pri vodení japonských woblerov pokiaľ im nedáte impulz, málokedy budete spokojní s tým, ako pracujú. Čo dodať na záver? Azda len toľko, že veci ktoré tu už boli, sa vracajú ako znovu objavené a až na druhý pokus boli docenené ich kvality. Návrat strateného syna som v duchu predpokladal a som rád, že je to tak a azda sa tak stane aj s ostatnými nástrahami. Berte prosím tento článok ako hromadnú odpoveď na maili a zároveň ako takú malú spoveď opakujúcej sa histórie.