Rusko 2008 – polostrov Kola (2. časť)

Články

12. júna sa začala moja výprava do neznáma. Po dvoch dňoch som sa dotrmácal na miesto stretnutia s ruským sprievodcom Alexandrom, ktorý zabezpečoval všetko potrebné na ruskej strane - od dopravy na miesto lovu, cez ubytovanie až po povolenky. Stretli sme sa v meste Kandalakša, ktoré je vstupnou bránou na polostrov Kola. Po krátkom zvítaní sme hneď vyrazili na cestu, pretože na miesto nášho pobytu to bolo ešte asi päť hodín cesty na východ pozdĺž južného brehu Koly. Otázky ohľadne lovu nemali z mojej strany konca a tak cesta ubiehala pomerne svižne. V našom dosahu mali byť rieky Kica, Inďora a Varzuga a v prípade záujmu, pri nutnosti približne štvorhodinového presunu autom ešte ďalej na východ, aj Čavanga. Rybiu obsádku tvorili hlavne na Inďore pstruhy - morská forma, ktorú volajú kumža, losos a ojedinele lipeň. Asfalt z povrchu cesty sa postupne vytratil, obydlia začínali byť čoraz zriedkavejšie a cesta sa zmenila na totálny pieskový tankodrom. To už sme išli po pobreží Bieleho mora a mali sme na člne prekročiť rieku Varzuga, pretože zrub sme mali na jej druhom brehu. Po vystupení z auta som na chvilu stratil reč. Ak som niekedy hľadal koniec sveta, tak toto bol určite on. Holá zem s pieskom stáročia bičovaná vetrom od mora, na brehu sa povaľovali tulene a v strede rieky ústiacej do Bieleho mora sa zvesela premávali beluhy. Tu som snáď jedinýkrát trošku zapochyboval, že či sa z tej druhej strany vôbec môžem niekdy vrátiť :o) Po pár dňoch som sa tam už ale cítil ako doma. Človek si zvykne naozaj na všetko. Keďže sme dorazili už navečer, ostalo len trochu času na krátke zoznámenie sa s okolím a prípravu vecí na zajtrajší prvý lov.

Pstruh morský - kumža

Ten bol naplánovaný na rieku Inďora. Po asi polhodinovom presune na aute sme stáli na jej brehu. Bola to menšia riečka so šírkou približne 15 metrov, pretekajúca v krásnom prostredí. Na brehoch ležali posledné zvyšky snehu, ale nastupujúcu jar už bolo cítiť z každej strany. Už z auta bolo vidieť, že ryby sú aktívne. Vyzeralo to, akoby sa liahol nejaký hmyz a ryby ho na hladine zbierali. Žiadny však nebolo videť, ale ryby na hladine prskali ďalej. Boli to pstruhy. Až neskôr som prišiel na to, že lovili malých, čerstvo narodených lososov gorbuša, čo je druh pacifického lososa introdukovaný na Kole, ktorý sa adaptoval na miestne podmienky. Prvé ryby vysadili na Kole v roku 1968. Samotní Rusi však tvrdili, že gorbuša je tu veľkým problémom, nakoľko je v mori veľkým potravným konkurentom lososovi atlantickému. Na jeseň pri ťahu do riek sa gorbuša správa agresívnejšie a aj keď je menšia, vytláča lososov atlantických z lepších miest na trenie a jám, v ktorých tiahnuce ryby odpočívajú. A samozrejme, keďže ide o pacifický druh lososa, gorbuša po výtere hynie a do znečistenej vody sa lososom príliš nechce. Čerstvé ryby čakajú pri ústiach riek, pokiaľ neodtečie znečistená voda. Pri jesenných termínoch na tieto rieky však pre nás môže byť ich lov zaujímavým spestrením.

Všade okolo seba vidím loviacich pstruhov. Poučený teoretickými vedomosťami tam vešám trojku rotačku a hneď prvý hod sa za ňou ženie malý pstruh. Tak to bude pekný rachot - hovorím si v duchu. Samozrejme najbližšiu hodinu ani ťuk :o) Aktivita rýb pomaly ustáva a začínam sa pomaly spamätávať. Začínam meniť a skúšať rôzne nástrahy, veď pstruh je pstruhom vždy a všade a pomaly sa dopracujem k malému vobleru Illex. Konečne prvý normálny záber a prvá ruská ryby je na brehu. Je to asi 45 centimetrová kumža. Po nejakom čase sa už začínajú ukazovať nástrahy, ktoré tu budú „mútiť vodu“ a ktorým som spravil iba pekný výlet. Celkom dobre chytajú menšie plandavky (Hammer, Mepps Syclops), štíhlejšie voblery – sem tam sa mi darí vytiahnuť nejakú rybu, no stále sú to len pstruhy. Je prekvapujúce, že absolútne ignorujú rotačky. Okrem prvého nadšeného prenasledovateľa rotačky som na ne nemal neskôr ani ťuk.

Schádzam postupne dole riekou, skúšam si všetky nástrahy, ktoré som so sebou priviezol a prepracujem sa až k nymfám od Berkleyho. Tých som len doma pri balení prihodil do voľných priestorov v batožine zo štyri balíčky ako núdzovku a pár hlavičiek z posledných pretekov. Skúsim oranžovú (farba Smoke), keď sa všetci vyjadrujú pochvalne o tejto farbe ako o jednej z najvhodnejších na lov lososov. Doma ju príliš na pstruhy nepoužívam, ale tu tento prvý deň beriem ako testovací a tak nemám čo stratiť. Nachvíľu som rozhodnutý vyskúšať aj nymfy. A nestačím sa diviť. Pár hodov a pár rýb. Evidentne sa im táto nástraha páči a zrazu začínam mať pocit, akoby ryby boli všade. Keď sa neskôr k pstruhom pridá aj prvý malý losos ulovený na nymfu, som pre tento deň spokojný. Nástrahy som si oťukal a snáď sa to bude nasledujúce dni už len zlepšovať. Musíme sa vrátiť, pretože večer má prísť trojica Nórov, ktorí by tu chceli s nami tri dni ostať chytať ryby. Prichádzajú načas podľa dohody a pri večeri rozoberáme spolu s nimi dnešný lov. Oni sa chystajú hlavne muškáriť, ale majú pripravené aj veci na prívlač. Ukazujeme im fotky z dnešného dňa a spoločne sa dohodneme vyskúšať ešte aj zajtra Inďoru.

Losos ulovený na nymfu od Berkleyho

Druhý deň už v plnej zostave vyrážame za odlivu po nekonečných pieskových plážach k rieke. Ja by som chcel ísť vyskúšať nové úseky, kde som včera nebol a tie naopak chcú vyskúšať Nóri preloviť s muchou. Preto idem s Dimitrijom, Alexandrovym synom ešte asi tri kilometre vyššie proti prúdu, ako sme včera začali chytať. Príroda okolo vody je tu naozaj ako v rozprávke. Malé, riedke lesy, porastené na zemi pod stromami hrubou vrstvou lišajníkov, modrá obloha nad hlavami a príjemná teplota. Zatiaľ žiadny komár, aj keď už vidno lietať prvý hmyz. Po skúsenostiach zo včerajška hneď obidvaja nasadzujeme oranžové nymfy a začíname chytať. Prvé ryby sú behom chvíle vonku. Darí sa nám chytiť dokonca aj pár klasických potočákov s červenými bodkami, aj keď Rusi tvrdili, že sa tu vyskytuje len kumža (morská forma pstruha s temne strieborným sfarbením a čiernymi bodkami). Chytať sa dalo všade, nebolo vôbec nutné vyhľadávať nejaké špeciálne miesta, kde by sa ryby zdržiavali. Samozrejme boli miesta, kde ich bolo viac a dali sa chytať na nymfu spôsobom čo hod, to ryba. Drvivá väčšina pstruhov bola vo veľkosti 30 – 45 cm. Začínam mať pomaly obavy, ako to vydržím s dvomi balíčkami oranžových nýmf celý čas, pretože pstruhy ich trhali rovnako ako u nás a to malo byť ešte niekoľko dní lovu pred nami. Preto chytáme aj na úplne rozbité a dotrhané nymfy, niekoľkokrát ju otáčame na háčiku, aby ten vychádzal z gumenného telíčka vždy na novom nedotrhanom mieste. Taká chybička krásy ako odtrhnuté klepeto alebo tykadlo nymfy rybám vôbec nevadí a vôbec nie sú také citlivé na to, ako u nás doma. Spomínam, ako u nás po odtrhnutí jedného klepeta môžem nymfu zahadzovať, lebo ryby ju začnú úplne ignorovať. Tu mám pocit, že stačí, aby bol na háčiku kus oranžovej gumy :o) (skoro) a ryby sa idú zblázniť. Ale aj tu som vypozoroval, že sa im viac páčili tie oranžovejšie z balíčka a tie, ktoré mali odtieň už máličko do hneda, ostávali dlhší čas bez záberu. Pritom bolo zaujímavé, že pstruhy stále lovili malých gorbušov, ktorých pri zdolávaní vyvrhovali. Boli nimi úplne prepchatí. To boli klasické malé strieborné rybičky – poterovky a napriek tomu ich oranžová nymfa dokázala takto dráždiť. Ktovie, ako by na nich fungovali malí smáčkovia, ale tých som so sebou nemal (veď kto by bral so sebou na lososy smáčkov?). Človeka však dlho takýto lov nebaví, keď ťahá takto bez námahy rybu za rybou. Okrem toho som chcel chytiť aj lososa. Pstruhov sa človek dokázal rýchlo nabažiť. A tak dávam dole gumu a skúšam voblery a plandavky. Na konci jedného prúdnejšieho úseky prichádza na plandavku vo farbe dúhaka záber od lososa. Ryba hneď vyletí na hladinu a tu sa jej darí zbaviť sa háčika. Mäkký prút a tenký vlasec urobili svoje a lososa sa mi nepodarilo poriadne zaseknúť. Mrzieť ma to môže o to viac, že v ten deň to bol jediný záber od lososa, ktorý som mal. Úspešnejší však bol Frode, ktorému sa na muchu podarilo chytiť dvoch lososov. Zvyšný dvaja Nóri chytili len pár pstruhov na veľké lososové muchy.

Rieka Inďora

Ďalší deň sa rozhodujeme pre zmenu a chceme si ísť pozrieť rieku Kicu. Tá sa vlieva do Varzugy asi tri kilometre proti prúdu od nášho zrubu a musíme sa tam dostať na člne. Cestou sa ešte zastavujeme kúpiť si povolenky. Lov je tu povolený len na mušku, ale je tu kúsok mieste pri vtoku do Varzugy pred tým, ako začne platený úsek na licencie, kde je možný aj lov na plandavky alebo vobler. Tento deň by som chcel skúsiť hlavne muškáriť. Tu na Kice je vidieť z času na čas vyskočiť na hladinu aj lososa. Vyzbrojený už tvrdým prútom skúšam chvíľu chytať aj na plandavku a po asi pol hodine mám opäť záber od lososa. Ryba sa však zase vypína. Začínam byť z toho pomaly na nervy. Losos má totiž strašne tvrdú kostnatú papulu a je problém ho dobre zaseknúť. Záber od lososa nie je častý a keď ešte ryby takto padajú, je to zúfalé. Radšej sa poberiem vyššie proti prúdu za Nórmi, ktorí mi požičali aj dlhú muškárku a tak mám o zábavu na ten deň postarané. Chvíľu ma trápia s dvojručnou lososovým prútom, ktorý má 4,2 metra a špeciálnymi hodmi, ktoré mi však príliš nejdú. Zabrodím si do vody ďalej od brehu a hádžem klasicky ponad hlavu. To už je pre mňa pohodlnejšie a s takto dlhým a silným prútom to parádne lieta. Našťastie sa dá celkom dobre brodiť, aj keď farba vody je taká červeno – hrdzavá a nie je dobre vidieť na dno. Hĺbka je väčšinou do pása, takže s trochou opatrnosti sa dá celkom dobre presúvať aj po vode, aby som za sebou nemal žiadne stromy. O chvíľu už vidím, ako Frode podo mnou zdoláva prvého lososa. Fotím ho a spoločne o pár minút už obdivujeme jeho rybu. Pochvíli si mením prút za jednoručný, na ktorý som predsa len o trošku viac zvyknutý, aj keď ani to nie je žiadne špáratko, ale 11-stopový prút na osmičku šnúru. Frode ma učí vodiť nástrahy. Muchy hádžeme kolmo na prúd a nechávame ich voľne splavovať. V pokojnejších úsekoch je lepšie malými pohybmi prútom mušku oživovať.

Snáď po hodine neustáleho bičovania vody dostávam konečne záber. Po záseku vyletí ryba z vody a môžem si naplno začať vychutnávať zdolávanie takejto veľkej ryby na muškárke. Nič väčšie som na muchu nikdy nemal na prúte a tak lososa zdolávam pomerne opatrne. Po asi desiatich minútach sa mi ho darí pevne uchopiť za koreň chvosta a je dobojované. Niekoľko rýchlych fotiek a môže sa vrátiť späť do rieky. Zabrodím opäť tých svojich pár metrov do vody, aby som mohol hádzať cez hlavu, nahodím a nechám muchu splavovať. V hlave mi ešte víria myšlienky na predchádzajúce chvíle, keď tu zrazu dostávam v rovnakom mieste bombu do šnúry. Ryba tam však nie je. Premárnený záber ma však dlho mrzieť nemusí, pretože zachvíľu cítim opäť silné zatiahnutie za šnúru. Tohto lososa sa mi darí dobre seknúť a on nič neostáva dlžný svojej povesti. Predvádza sériu niekoľkých skokov a ja si pripadám ako v reklame na rybačku v Rusku. Lieta z vody a snaží sa dostať do hlbšej pereje. Háčik je zaseknutý našťastie dobre a krásne zdolávanie zakončujeme opäť niekoľkými fotkami. Robíme si už s Frodem srandu, nech ani nepúšťa foťák z ruky, že mu to idem ukázať ešte raz. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou a po pár hodoch zdolávam ďalšieho lososa. Tento je najmenší a tak je zachvíľu z vody vonku. Som šťastný. Takto som si to predstavoval. Slušnosť káže podeliť sa o radosť aj s ostatnými a tak púšťam na úspešné miesto Nórov. Ja ich už len pozorujem a fotím. Podarí sa im v priebehu hodiny vytiahnuť ešte ďalšie dve ryby a niekoľko ďalších vypínajú. Blíži sa však čas odchodu, kedy sme dohodnutí so sprievodcom, aby pre nás prišiel na člne. Musíme tieto časy dodržiavať, aby sa pre nás vďaka vrcholiacemu prílivu mohol dostať. Aj tak sú všetci spokojní a debata sa celý večer točí okolo dnešného lovu a samotných lososov.

Mne bolo záhadou, prečo Nóri idú na lososov do Ruska a chodia sem pravidelne, keď aj u seba majú množstvo lososových riek. Odpoveď bola prekvapujúca. V ich riekach sa loví už množstvo lososov, ktorí sú tam nasadení po rýchlenom odchovaní na granuliach do lovnej veľkosti a chýba im divokosť prírodných rýb. Sú to ryby, ktoré nie sú schopné ani výteru. A preto, nakoľko to sem nemajú ďaleko, dajú prednosť radšej lovu tu v Rusku, aj keď chytajú možno menšie ryby. Silno mi to pripomínalo situáciu s našimi dúhakmi. Takisto som sa tam rozprával s jedným Rusom, ktorý chodí na Kolu každoročne od uvoľnenia tohto priestoru pre turistov a voľný pohyb, čo je už 17 rokov. Za tú dobu, čo tam chodí s partiou po rôznych riekach, videl len 2 ryby nad 10 kg, z toho len jednu chytil on. Z toho jasne vyplýva, že chytiť veľkého lososa je skutočne snáď nadľudský výkon. Klobúk dole pred tými, ktorým sa to podarí.