Je prekrásny jesenný deň. Lúče zubatého októbrového slniečka ma postupne vyťahujú z kancelárie. Vlastne neviem, čo som robil a kde som prestal, myslím už iba na jednu jedinú vec. Veď pri vode mám nevybavené účty s jednou šťučou babičkou. Rozmýšľam nad spôsobom, ako sa jej dostať na kobylku. Už niekoľkokrát ma vyškolila a sledovala moju nástrahu až ku mne. Prekrásna, stará, opatrná ryba, hodne cez meter. Je mi úplne jasné, že keď chcem vyhrať tento súboj, musím niečo vymyslieť. Bežnými technikami a spôsobmi lovu sú moje šance na úspech minimálne. Voblery, twistre, gumenné rybky, plandavky a aj veľké rotačky ostávajú bez uspokojivého výsledku. Šťuka už pozná celý môj arzenál nástrah a asi aj všetky mnou používané spôsoby vedenia týchto nástrah. Vždy, keď nástrahu sledovala až do mojej bezprostrednej blízkosti zo vzdialenosti 30 cm za nástrahou sa mi zdalo, že sa mi vysmieva. Nejako ju musím prekvapiť, aby to reflexívne zobrala, ale ako? Veď som skúsil úplne všetko.

Sled myšlienok prerušil telefón, rýchlo vybavujem zákazníka a ešte rýchlejšie zamykám kanceláriu a utekám na ryby. Po ceste k vode rozmýšľam nad tajným tromfom. Musí to byť buď nástraha, ktorú šťuka dobre neuvidí a reflexívne zoberie alebo úplne realistická napodobenina rybky, ktorú nerozozná od skutočnej rybky. Rozhodol som, že obrovský slider by mohol zabrať. 25 cm dlhý a 120 g vážiaci obor, ktorého som ešte asi ani nevyskúšal, sa v okamihu kolíše nad vodou. Mám tak tri, štyri hody, buď zaberie alebo zistí, že je to jedna z ďalších mojich lstí. Prvý nadhod, obrovská nástraha dopadla so silným šplechnutím asi 30m za predpokladané stanovište ryby. Nástrahu vediem veľmi rýchlo, nechcem, aby to znova prekukla. Silnými pohybmi špičky prúta dodávam nástrahe život. V zlomku sekundy sa rozprskol hustý porast rastlín a impozantná ryba zaútočila na obrovskú nástrahu. Bohužial netrafila. Ešte raz nadhadzujem, ale je mi jasné, že šanca na druhý záber je minimálna. Trocha znechutený balím udicu a odchádzam na iné miesto. Bolo by zbytočné rybe nástrahu znova ukazovať a utvrdzovať ju v tom, že to bol podvod a nie rybka. Vrátim sa za dve hodinky s niečim iným, možno bude ešte pri chuti. Aspoň presne viem lokalizovať jej stanovište. Počkám kým budú horšie svetelné podmienky, možno budem mať viac šťastia.

Slnko rýchlo zapadá a ja som opäť na mieste. V taške som našiel krásneho 25 cm dlhého silikónového jalca. Vyzerá naozaj ako živý, až mi ho je ľúto nadhadzovať. Zase mám 2 – 3 hody na to, aby ma ryba prekukla. Kontrolujem karabínku a nahadzujem presne na miesto, odkiaľ ryba pred dvomi hodinami vyrazila. Silný úder do prútu a okamžitý výskok nad hladinu. Prvýkrát ju vidím v plnej kráse. Obrovská šťučia babička bojuje naozaj tvrdo a vytrvalo. Dnes ju ale šťastie opustilo a stala sa mojou korisťou. Určite netuší, že po pár fotkách ju pustím späť do vody aby, ešte dlho zostala výzvou a postrachom tejto zátoky.

Obrovská majestátna šťuka je na plytčine, opatrne jej vypínam háčik a okoloidúcemu rybárovi podávam telefón, aby mi urobil pár fotiek. Trofejná ryba mi sebavedome mizne z dohľadu. V návale adrenalínu som ju aj zabudol odmerať. Nevadí, lebo bez pochýb to bola najväčšia šťuka, akú som doteraz videl. Domov odchádzam spokojný a rozmýšľam nad tým, aká asi bude za rok či dva a či ju niekedy ešte vôbec uvidím.

Nevšedný zážitok, na ktorý do smrti určite nezabudnem a veľmi rád by som ho doprial všetkým rybárom. Stretnutie s takouto rybou by nás všetkých malo nakloniť k dôslednej a tvrdej ochrane trofejných a generačných rýb. Možno by stálo za to iniciovať zmeny v platnej legislatíve. Maximálna lovná miera rýb by určite prispela k tomu, aby sme sa s trofejnými rybami stretávali častejšie. Striktná ochrana trofejných a generačných je vo vyspelejších rybárskych legislatívach úplnou samozrejmosťou, veď netreba nič vymýšľať, stačí iba aplikovať už dávno vymyslené.

Juraj Mrázik

www.maxxo.sk