Krásna príroda, čisté rieky plné rýb, srdeční ľudia a pokoj na duši. To je to, čo ma neustále láka spoznávať túto nádhernú krajinu. Ešte aj vzduch je nabitý nejakými pozitívnymi časticami a poskytujeme mi neskutočný relax po celoročnom strese. Aj keď podmienky nie sú vôbec jednoduché a na luxus môžete zabudnúť, stále viac rybárov, ale i milovníkov prírody smeruje do týchto končín. Kto tu raz zavíta, bude sa sem chcieť neustále vracať. Rozlohou obrovská krajina však láka i ťažobné spoločnosti, ktoré tu objavili množstvo nerastných surovín a tak som zvedavý, ako dlho tento krehký raj vydrží. Aj Mongoli si ale uvedomujú, že turisti sú dôležitý zdroj príjmov a určite im sem nebudú chodiť obzerať ťažobné vrty, lomy alebo znečistené rieky. Sprísňujú tak ochranu prírody, na niektorých miestach vyhlásili národné parky, zriaďujú strážcov prírody... Dotýka sa to i rybárov. Vydáva sa totiž iba limitovaný počet povolení, čím sa zvyšuje ich cena. Nesmie sa loviť na živé nástrahy či trojháčiky... Sprísňuje sa i kontrola domácich rybárov, ktorí sa už naučili chytať ryby a zistili, že je to možný zdroj ich obživy. Stále sa tu ale dajú nájsť miesta, ktoré stoja za to a dokážu potešiť rybárovu dušu. A tak i ja pokračujem v hľadaní takýchto miest. Po minuloročnej testovacej akcii na rieke Selenge sa idem tento rok pozrieť na ďaleký východ na čínsku hranicu na rieku Chalchyn. Rieka by mala byť podobná nášmu Váhu s pokojným tokom cez rovinatú step, ktorú by nemal byť problém prebrodiť, či kráčať jej korytom. Je tu prírodný park s množstvom nížinných vtákov (žeriavov, husí, volaviek či orlov) ale i s mongolskými antilopami či losmi. Beriem to ako oddychovú nenáročnú akciu, kde si chcem užiť ľahšiu prívlač. Malo by sa tu vyskytovať množstvo lenokov, amurských šťúk, pstruhov ale i tajmeňov, občas i kapitálnych rozmerov. Aká však bola realita som netušil ani v najhoršom sne.

Najväčší tajmeň výpravy dlhý 122 cm

Čas v Mongolsku nič neznamená

Našu partiu okrem mňa tvorili Vlasto Tešický, ktorý už so mnou v Mongolsku dvakrát bol a dvaja nováčikovia. Peťo Kácel, známy výrobca voblerov z Čiech a jeho parťák z českej prívlačovej ligy Peťo Venský. Úplní nováčikovia to ale neboli, pretože pred rokom absolvovali podobnú cestu do Kanady. To, že pohodlie Kanady sa nedá porovnávať s Mongolskom mali čoskoro spoznať na vlastnej koži. Termín odchodu sme vybrali 10.9., kedy by malo byť pomerne príjemné počasie s teplotami okolo 15 - 20 stupňov. A tak počas roka dokupujeme nástrahy a rôzne drobnosti a netrpezlivo odrátavame termín odletu. Aj vďaka nášmu kamarátovi a mongolskému parťákovi Mirovi Opavskému, ktorý nám zabezpečil odvoz na letisko, zvládame prvú časť cesty bez problémov. Dáme si tradičné pivo na letisku v Moskve a ani sa nenazdáme a už pristávame v Ulanbátare. Na letisku nás čaká pracovníčka Ingolu a moja priateľka Enche. Presúvame sa do nášho obľúbeného baru, kde máme asi 5 hodín čakať na vnútroštátny let do Čojbalsanu. Akosi som aj pozabudol, že dnes mám narodeniny a už vôbec som nečakal tortu a gratuláciu kolegov. Objednávam whisky a čakanie nám ubieha o čosi rýchlejšie. Zisťujem u Enche informácie o ďalších výpravách a stave vody. Podľa informácií, ktoré sme mali, totiž v Mongolsku silno pršalo celé leto a takmer všetky rieky mali zvýšenú hladinu. Podobne to malo byť aj na Chalchyne, ale dúfal som, že v Mongolsku veľa neprší a tak sa rieky rýchlo vyčistia. Čoskoro som zistil, ako som sa mýlil. Enche nám potvrdzuje, že hladiny riek sú stále vysoké a aj s rybami to príliš ružové nie je. Podľa pôvodného plánu sme mali odletieť asi o 12:00 hod. a o 14:00 hod. presadnúť do UAZ-u a pokračovať asi 10 hodín cez step k nášmu kempu. Lietadlo ale pre silný vietor malo 3 hodiny meškanie a tak do Čojbalsanu prilietame až podvečer. Čaká nás tu šofér Togy s tlmočníkom Tomrom, ktorý by mal vedieť anglicky, ale jeho znalosti, ako sme neskôr zistili, boli iba základné. Som rád, že nemusím ostatných dlho presviedčať a zostávame nocovať v celkom slušnom hoteli v meste. Ísť cez noc rozbitými cestami cez step sa mi totiž príliš nechcelo. A tak si dáme celkom chutnú večeru, dokúpime nejaké zásoby a trochu sa vyspíme.

Ingolácky kemp na rieke Chalchyn

Ráno si Mongoli dávajú na čas, prichádzajú o hodinu neskôr ako sme boli dohodnutí (čo je tu bežný jav) a my konečne môžeme vyraziť. Čaká nás najťažšia časť cesty cez nekonečnú step. Cestu si krátime rozprávaním rybárskych zážitkov a nováčikom nakladám, čo sa do nich zmestí. Varujem ich pred komármi veľkými ako lastovičky, kliešťami ako ríbezle, či orlami, ktoré odnesú hravo kravu... Náš šofér sa tiež riadne predvádza a miestami letí poľnou cestou 90 - 100 km rýchlosťou. Keď vletí do výmoľa, lietame po celom aute ako pingpongové loptičky. Vlastík ho niekoľkokrát napomína, ale márne. Je pomerne teplo a keď sa zastavíme na toaletu, útočia na nás prvé komáre. Cesta nám ubieha pomaly. Občas stretneme auto, ale je to skôr výnimka. Asi po 4 hodinách zastavujeme pred jurtou, kde dostaneme vriacu vodu, ktorou zalejeme si kávu a čaj. Ostatné domáce špeciality nemáme odvahu ochutnať. Pred jurtou sa sušia hovädzie jazyky s pažerákmi. Aby sa zbavili múch, domáci pod nimi kúria sušeným trusom. Deťom podarujeme zopár cukríkov a už pokračujeme ďalej. Po ďalších 4 hodinách nás kontroluje vojenská hliadka, inak nestretáme živú dušu. Rozbitá cesta a divoká jazda nášho šoféra spôsobili, že nám začal dymiť motor a v chladiči vyvarila všetka voda. Dolievame vodu, no po chvíli sa to opakuje. Togy zisťuje, že v chladiči je diera, zastavuje a spolu s Tomrom demontujú chladič. Miesia akúsi hmotu a snažia sa ňou zalepiť dieru. Nasadia chladič naspäť ale nemajú už žiadnu vodu. Tak im darujeme všetku, ktorú máme so sebou, okrem piva a vodky. A už frčíme ďalej. Prejdeme asi 5 kilometrov a z motora sa opäť dymí. Všetka voda je preč. Zalepená diera nedrží. Otvárame fľašu vodky, sedíme v stepi, štípu nás komáre a čakáme, či nepôjde niekto okolo. Asi po hodine ide okolo auto plné domácich. Zastavuje, Togy sa s nimi dohovára, nasadne k nim do auta a o chvíľu sú preč. Tomro sa nám snaží vysvetliť, že išiel do najbližšej dediny, ktorá je už našťastie ,,iba" 50 km vzdialená .Pokúsi sa tan zohnať nový chladič a vodu. Začína sa stmievať. Otvárame ďalšiu fľašu vodky, štípu nás komáre... V stepi sa zotmelo, vyzerá to, že budeme nocovať v teréne. Asi po 3 hodinách vidím v diaľke svetlo. Prichádza Togy a prináša nový chladič a vodu. Oprava pri svetle reflektorov sa podarila. Pokračujeme ďalej a okolo polnoci prichádzame do kempu. Čaká nás tu rozjarené osadenstvo, ktoré sa o nás strašne bálo, balónová výzdoba (aj sem dorazila správa o mojich narodeninách) a teplé jedlo. Otvárame ďalšiu fľašu. Z posledných síl sa držíme na nohách a potom už padáme unavení do postelí.

Kemp a prvé ryby

Kemp tvoria 3 jurty. V jednej bývame my štyria. V druhej je Peťo Procházka, Martin a Gončik - 65-ročný mongolský plukovník vo výslužbe. Má pod kontrolou všetkých pohraničníkov a jeho zásluhou sa dostaneme do oblastí, kde by sme inak nemohli vstúpiť. V tretej jurte bývajú 2 kuchárky, Tomro, Togy a pomocník. Peťo s Martinom boli testovať 200 km vzdialené jazero, zostanú 2 dni s nami a budú pokračovať na Chanagaj. Hovoria nám, že na jazere to bolo veľmi ťažké. Je totiž 60 km dlhé a 40 km široké. Ryby našli iba v prítokoch, kde ulovili asi 20 sumcov okolo metra dlhých. Do kempu prišli pred dvomi dňami, ale ani tu to nie je ružové. Chytili zopár lenokov a malých tajmeňov. Voda je zakalená, koryto plné vody, často vyliate do stepi. Prístup k rieke je veľmi ťažký a je tu množstvo komárov. To nás ale nemôže odradiť. Rýchlo rozbaľujeme prúty a smerujeme do malej zátoky pod kempom. Voda je naozaj vysoká a kalná, prúd je dosť silný. Udržať v ňom nástrahu bude ťažké. Už pri minulej výprave mi dobre fungovala Daiwa Minnow, ktorá dobre držala v prúde a tak ju nasadzujem aj tu. Prvú rybu zdoláva Peťo Kácel. Je to asi 30 cm dlhý jalec. Tak jalca som ešte v Mongolsku nechytil. O chvíľu pridáva aj malého lenoka. Ja nahadzujem do rozhrania prúdu. Asi na piaty hod mám záber. Ryba sa snaží uniknúť dolu prúdom. Do Mongolska som zobral na testovanie nový prút Morethan Branzino od Daiwy s vrhačkou 7 - 30 g. Pracuje skvele a po chvíli rybu otáčam a dostávam ku brehu. Je to krásne stavaný, asi 60 cm lenok. Po chvíli pridávam aj ja svojich prvých mongolských jalcov. Tak predsa tu nejaké ryby sú.

Komáre, bažiny, komáre, bažiny...

Ostatní už na nás volajú a tak nasadáme do UAZ-u a smerujeme k čínskej hranici. Prechádzame okolo mongolskej vojenskej hliadky. Vojaci zasalutujú Gončikovi a my pokračujeme cez step čo najbližšie k rieke. Asi 500 m od rieky auto zapadne do bahna. Spoločnými silami ho vytlačíme. Nemá zmysel pokúšať sa ísť ďalej. Zvyšok dôjdeme pešo. Rozdelili sme sa na dve skupiny. Jedna pôjde hore, druhá dolu prúdom. O piatej popoludní sa stretneme opäť pri aute. Po chladnom ráne sa otepľuje a na nás začínajú útočiť prvé komáre. Peťo K. a Peťo P. a ja ideme hore. K rieke je problém vôbec sa dostať, nie ešte nahodiť. Koryto je plné vody, kraje sú husto porastené vrbinami a kríkmi. Do vody sa nedá pre veľkú hĺbku vojsť. Konečne aspoň na niektorých miestach je breh menej zarastený a my nahadzujeme. Skúšam rôzne voblery, ale záber nemám. Až keď zmenším veľkosť, mám záber na 7-centimetrový Executor od Salma. Zdolávam asi 50-centimetrového lenoka. Postupne prelovíme asi 500 m úsek, po ktorom sa dá ako tak prejsť. Na jeho konci sa do rieky vlieva bočné rameno. Pri jeho vtoku mám druhý záber. Je to malý, asi 40-centimetrový tajmeník. Zisťujeme, že rameno, hoci je iba 3 - 4 metre široké, sa nedá prebrodiť. Snažíme sa ho obísť, ale nie je to vôbec jednoduché. Miestami brodíme až po pás v bahne. Zo zúfalstva hádžem do ramena. Z pod kríka vybieha asi 5 lenokov a najväčší z nich zoberie nástrahu ostatným pred nosom. Opatrne ho pritiahnem, vypnem a opäť nahadzujem. Ďalší lenok okamžite zaútočí a po chvíli je na brehu. Volám na Peťa, aby si sem išiel nahodiť. O kúsok ďalej aj on zdoláva prvých lenokov. Voda v ramene je celkom čistá a je zaujímavé sledovať, ako ryby útočia na vobler. Pohyb okolo kraja je riadne namáhavý a na nás útočia mračná komárov. Vyťahujeme moskytiéry, rukavice a repelenty, ale nie je nám to nič platné. Rameno akoby nemala konca. Okolo šestnástej hodiny to vzdávame a vraciame sa späť. Cez bažiny sa nám nechce brodiť a tak sa ich snažíme obísť cez step. Je to o dosť dlhšia cesta. Z pod nôh sa zdvíhajú mračná komárov a nás už privádzajú takmer do šialenstva. Aj keď je teplo, vyťahujem bundu, lebo košeľa nie je žiadnou ochranou pred ich útokmi. Síce tu nie sú bažiny, ale šípové kríky, hustá tráva a tŕnie sťažujú náš návrat. Konečne sme pri chalanoch. Dolu mali tiež problém s prístupom k vode. Chytili 3 malých tajmeňov a 6 lenokov. My sme v ramene chytili asi 10 lenokov. Asi po hodine ( samozrejme neskôr ako sme sa dohodli) prichádza vojenské auto. Natlačení ako sardinky sa vraciame späť. V kempe nás už čaká výborná večera - šalát, polievka a hovädzie mäso. Dokonca aj teplá sprcha z nádrže, do ktorej kuchárky nanosili teplú vodu. Večer končíme vodkou. Lúčime sa s Peťom a Martinom, ktorí ráno odchádzajú.

V noci sa ochladilo a ráno je na tráve srieň. Pôjdeme sa pozrieť pešo pod kemp. Všetci štyria smerujeme dolu prúdom a snažíme sa dostať k rieke. Vôbec to ale nie je jednoduché. Rozvodnená rieka zasahuje miestami až 300 - 400 metrov od koryta. Často zapadáme do bahna a s námahou vyťahujeme nohy. Okolie je silne zarastené vrbinami a čo je horšie, aj tŕním, ktoré môže prepichnúť broďáky. Spolu vytvárajú takmer nepreniknuteľnú džungľu. Keď si k tomu pridáte komáre, kľudne by tu mohli točiť ďalší diel Ramba. Ak je to možné, využívame cestičky od zvierat. Aj keď sa nám podarí dostať k vode, nemáme ešte vyhraté. Miesto vôbec nemusí byť dobré na lov. Brodíme krajom, často po prsia vo vode. Väčšinou ale musíme vybrodiť, vrátiť sa späť a pokúsiť sa dostať na inom mieste znovu k vode. Ani s rybami to príliš ružové nie je. Každý sme chytili asi 2 - 3 lenokov a zopár jalcov. Peťo V. to na poludnie vzdáva a vracia sa do kempu. My sa ešte asi 3 hodiny predierame krovím a potom to balíme aj my. Bez raftu to nemá zmysel. Za celý deň sme prešli iba asi 3 - 4 km. Unavení prichádzame do kempu. Nedá mi to a ešte sa zastavím v zátoke pod jurtami. Na malú Daiwu mám niekoľko záberov. Výsledkom je 6 lenokov, z toho jeden asi 60 cm a zopár jalcov. Viac ako som chytil za celý deň. Večer rozoberáme naše snaženie. Chodiť pešo je takmer nemožné. Hladina je vysoká, prikalená, ryby sa nachádzajú v pomalšej vode, vracákoch a zátokách. Dobrých miest nie je veľa, bude treba ich hľadať. Úspech sme zatiaľ mali skôr na malé nástrahy. Rýb nebolo veľa a žiadna nepresiahla 65 cm. Veríme, že s pomocou raftu to bude lepšie. Problém ale asi bude dostať sa s ním k vode, resp. z vody.

Prvý pseudoboleň (trubka) výpravy

Raft

Po výdatných raňajkách, ktoré pozostávali z troch chodov - polievky, šalátu a hemendexu, nakladáme raft na UAZ. Smerujeme asi hodinu hore proti prúdu. Zastavíme na kopci, na ktorom je ovo (posvätné miesto z navŕšených kameňov) a dobrý výhľad na celú krajinu. Snažíme sa nájsť cestičku, ktorou by sa dalo dostať autom čo najbližšie k rieke. Na ovo zavesíme zopár nástrah a Gončik za nás odrieka modlitbu, aby sme boli úspešní pri love. Potom už autom opatrne schádzame dolu. Spolu s Gončikom ideme pred autom a zisťujeme, či pôda nie je príliš podmáčaná. Večer totiž UAZ zapadol priamo pred kempom a takmer 2 hodiny trvalo, kým sa ho podarilo vytiahnuť. Nakoniec zastavujeme asi 500 metrov od rieky. Raft radšej odnesieme v rukách, aj keď to nie je jednoduché a často sa zabárame do bažín. Konečne sme pri rieke. Prelovujeme z brehu okolie, ale záber nemáme. Raftom pokračujeme ďalej. Prichádzame k peknej jame. Okraj je zarastený tŕstím, prúd sa spomaľuje a rozlieva sa do šírky. Tu by mali byť nejaké ryby, predpokladal by som hlavne šťuky. Skúšam veľké i malé voblery, rotačky i gumy. Jediný záber na ripper má Peťo V., ale rybu nezasekol. Už som takmer zúrivý, tuším tu rybu, ale stále nič. Až pri návrate k raftu na Salmo Minnow mám záber a pekný lenok mi urobil radosť. Asi o 500 metrov nižšie zastavujeme v plytšej perejnatej vode. Na menšie voblery chytíme zopár jalcov a malých lenokov. Podobne to pokračuje aj ďalej. Ryby príliš nereagujú, možno to je ochladením. Keďže nevieme presne, aký dlhý úsek nás čaká, popoludní sa opierame do vesiel, aby sme za svetla dorazili do kempu. Cestou si mapujeme vhodné miesta, kde by sme sa mohli zastaviť pri ďalšej plavbe. Do kempu prichádzame až za šera. Problém je zastaviť raft na úrovni júrt v silnom prúde a vysokom brehu. Nakoniec sa nám to podarí a po večeri padáme unavení do postelí. Ráno nás prišli pozrieť deti pastiera, ktorý mal svoju jurtu asi kilometer od nás a jeho žena pomáhala u nás v kuchyni. Dievčatko má 9 rokov a chlapec 3. Dievčatko sa chytá sekery a nerobí jej problém narúbať drevo a následne plný kôš nesie do jurty. Keď im podarujem zopár cukríkov, majú veľkú radosť. Odvtedy striehli na každý môj krok a pokrikovali na mňa Jaro, Jaro.... Vedeli, že sa im ujde niečo sladké.

Pešo ďaleko nezájdeš

Gončik nám hovorí, že včera zišli autom dolu a našli miesto, kde sa dá dostať autom k rieke. Dosť dlhý úsek nie je porastený kríkmi, takže sa bude dať ísť po brehu. Nebol som príliš nadšený, že máme ísť opäť pešo, ale bol som zvedavý, ako rieka vyzerá dolu a či sa bude dať dostať k tomuto miestu raftom. Nasadáme do UAZ-u a po asi hodine krkolomnej cesty stojíme pri jurtách s množstvom dobytka. Breh je rozrytý od kopýt, ale bez kríkov v dĺžke asi kilometer. Dohadujeme sa, že Peťo V. a Peťo K. pôjdu hore a ja s Vlastíkom dolu prúdom. Breh dolu vyzerá zarastený a bude ťažšie ním chodiť. Naše predpoklady sa potvrdili a po asi 300 metroch vchádzame do hustého porastu. Opäť sú tu bažiny a s teplom pribúdajú komáre, ktoré tu sú aj vďaka množstvu dobytka. Ak je to možné, využívame chodníky vyšliapané kravami. V duchu si nadávam, že som sa dal prehovoriť na peší pochod. Ak sa aj dostaneme k rieke, ďaleko sa vodou nedostaneme. V tom počujeme lomoz a vidíme, ako z druhého brehu skáče do vody losica s mladým. Ešte šťastie, že nás neprekvapila v kríkoch. Keďže nemáme záber a pohyb v teréne je riadne ťažký, okolo obeda sa vraciame na miesto, kde sme vystúpili. Je tu široká zátoka bez porastu, kadiaľ preháňajú dobytok. Konečne chytáme prvé ryby. Na malú rotačku sa dokonca ulakomil asi 50 cm tajmeň. Bavíme sa s lenokmi a jalcami. Dokonca aj náš šofér si odo mňa požičiava udicu a uloví svoju prvú rybu v živote. Aj keď je to len jalec, má veľkú radosť. Na koňoch nás prišli pozrieť chlapci, ktorí pásli dobytok. Kúsok čokolády z nás robí priateľov. Prichádzajú aj Peťovia. Ulovili dvoch malých tajmeňov a lenokov. Ukazujeme im miesto, kde sme chytili ryby. Vraciam sa k autu. Kým čakám na ostatných, hádžem z dlhej chvíle do silného prúdu malú daiwu. Keď ju potiahnem v stĺpci, ucítim záber. Ryba sa drží v prúde a hoci nie je veľká, bojuje v prúde zo všetkých síl. Nakoniec zdolávam rybu, akú som dovtedy nechytil. Je to pseudoboleň mongolský, nazývaný aj trubka podľa tvaru jeho papule. Pár fotografií a ukazujem chalanom, ako som rybu ulovil.

Na ďalší hod mám opäť záber a ďalší boleň je na brehu. Hoci sa aj ostatní snažia, viac záberov už nemáme. Na dnes stačilo, vraciame sa späť. Bez raftu už nepôjdem, prístup po brehu je takmer nemožný. Večer sa dohadujeme, že na druhý deň pôjdeme na rafte od ova po kemp a prelovíme druhú polovicu, ktorú sme minule nestihli. Večer sedíme v jurte, sušíme veci a popíjame vodku s pivom. Prstami si prechádzam vlasy. Cítim nejakú hrčku. Tuším, čo to bude. Na rozpálenú pec hádžem kliešťa. Nie je síce ako egreš, ale je takmer ako ríbezľa. Našťastie nebol ešte poriadne prisatý.

Jaroslav Sámela