Je posledná májová sobota a mne sa začína napĺňať jeden z rybárskych snov. Z pražského letiska odlietam na sever – smer Fínsko. Svetoznámy výrobca rybárskych nástrah, fínska Rapala tu organizuje rybársky výlet, ktorého mám tú česť sa zúčastniť aj ja. Po pristátí v Helsinkách ma už na letisku čaká zástupkyňa firmy, pani Sirpa Glad Staf, ktorá je zároveň organizátorkou celého výletu. Nakoľko sme spolu s redaktorom českého časopisu Rybářství prví hostia, máme ešte deň k dobru. Zvyšok výpravy by sa mal skompletovať nasledujúci deň. Nedeľu strávime prehliadkou Helsínk a po príchode do hotela nás už vítajú ostatní, ktorí prišli v priebehu dňa. V pondelok ráno sme všetci a môžeme vyraziť do Viitasaari v strednom Fínsku, kde máme stráviť štyri dni lovom rýb a testovaním nových nástrah. V pondelok nás ešte dopĺňajú dvaja Holanďania – Peter Dohmen a Jan Eggers.

Cestou do Viitasaari sa zastavujeme v malom meste Vääksy, ktoré je sídlom firmy Rapala. Šéf predaja Jari Kokkonen nám v krátkosti prestavuje firmu a jej históriu. Nasleduje prehliadka firmy. Výroba voblerov už v súčasnosti prebieha takmer celá automaticky, ale stále pri niektorých operáciach nájde uplatnenie aj ručná práca. Pri záverečnom testovaní nástrah na konci výrobného procesu je nenahraditeľná, ale videli sme napríklad ručné lepenie strieborných fólií na balzové polotovary telíčok. Vo firme už boli na pásoch aj novinky pre rok 2000, ktoré majú byť oficiálne predstavené na tohtoročnom Efftexe v Holandsku. Medzi najzaujímavejšie patrili 4 cm dlhý Risto Rap, ktorý bude určite dobrý aj u nás pri love ostriežov. Ďalej bola medzi novinkami hlbokopotápavá verzia Husky Jerk s dlhou lopatkou a úplne nový model Team Esko. Po rozlúčke v Rapale nám už nič nebráni v ďalšej ceste na sever za fínskymi pstruhmi. Fínsko je z veľkej časti rovinatá krajina popretkávaná množstvom riečok a menších či väčších jazier.

Okolo piatej popoludní prichádzame na chatu, ktorá sa stane na niekoľko dní našim prechodným bydliskom. Chytať sa tu dá v tomto ročnom období prakticky 24 hodín denne, pretože v tejto dobe je vo Fínsku polárny deň a slnko zapadá len na pár hodín okolo polnoci. Ani na tú chvíľu však nie je klasická tma, ako ju poznáme u nás doma v noci. Po rýchlom vybalení už všetci zostavujú prúty a večer môžeme prvýkrát vyraziť na ryby. Voľba padá na revír Keihärin Koski.

Koski je názov pre prúdy spájajúce dve jazerá s rôznou nadmorskou výškou. Vzdialenosť týchto jazier je často len niekoľko stoviek metrov od seba. Šírka týchto krátkych „riek" dosahuje 15 – 60 metrov. V najužších miestach sa však prakticky nedalo chytať, pretože to boli pereje vhodné skôr na rafting, ako na chytanie pstruhov. Hĺbka vody sa pohybovala väčšinou od 0,5 do 2 metrov. Dno bolo pokryté obrovskými balvanmi, medzi ktorými nachádzali ryby dostatok úkrytov. Dostať väčšiu rybu z tohto labyrintu bolo niekedy doslova umenie a nie jednej sa v prvých fázach boja kvôli tomu podarilo vypnúť alebo predrať vlasec o početné kamene. Bolo potrebné ihneď po záseku väčšej ryby zdvihnúť prút vysoko nad hlavu, aby čo najmenšia časť vlasca prichádzala do kontaktu s kameňmi. Zdolávať v takejto atypickej polohe kombinovanej s behom po brehu pstruha okolo 55 cm bolo nezabudnuteľným zážitkom. Voda mala čiernu farbu, ale bola úplne priezračná. Pred lovom dostávame základné informácie o najúspešnejších nástrahách a o revíri. Miera pstruha aj lipňa je tu 40 cm. Táto informácia však nebola pre nás podstatná, nakoľko ryby nebral takmer nikto. Väčšinou všetky skončili späť vo vode. Rozchádzame sa po obidvoch stranách rieky a začíname loviť. Prvé nedočkavé hody na novej vode nepriniesli ako obvykle nič. Až po ukľudnení a nahadzovaní do správnych miest sa dostavili zábery. Prvú ryby zdoláva na druhej strane jeden z našich rybárskych sprievodcov. Je to nádherný potočák, ktorého z druhej strany odhadujeme na dĺžku okolo pol metra. Neskôr sa dozvedáme, že meral 49 cm. Bola to prvá väčšia ryba, ktorá odštartovala fantastický lov vo Fínsku.

Za chvíľu zdolávam prvého fínskeho pstruha aj ja. Je však podstatne menší a vypínam ho ešte vo vode. Po západe slnka (niečo po 23-tej hodine :o) prechytávam úsek, v ktorom sú pod vodou veľké balvany. Vobler kľučkuje pri dne medzi nimi. Zrazu sa zastavuje, žiadne šklbnutie. Vyzerá to ako kameň. Pre istotu prisekávam a dobre robím. Zdanlivý kameň sa pomaly dáva do pohybu a začína to vyzerať na prvého väčšieho pstruha. Darí sa mi ho vyviesť z najsilnejšieho prúdu spomedzi kameňov a pri brehu v kľudnejšej vode je to už len otázka času, koľko sa bude ešte brániť. Zachvíľu ho už vynášam na breh. Meter ukazuje 53 cm. Robíme pár fotiek a už musíme ísť naspäť na chatu. Únava z dlhej cesty sa začína na všetkých prejavovať.

Ďalšie dni sa rozdeľujeme do skupín, aby sme sa zbytočne „netlačili" na jednotlivých revíroch. V utorok ide naša skupina chytať na Huopanan Koski. Je to vraj najlepší revír v oblasti a tak sa naň veľmi teším. Ráno ešte pred odchodom, kým ostatní nastupujú do autobusov, sa mi podarilo chytiť ďalšieho 53 cm dlhého potočáka v jazere vedľa chaty. Huopanan koski bol od chaty vzdialený asi 40 km. Striedali sa tu kľudné úseky, v ktorých sa dali chytiť lipne a šťuky, s perejami. V strednej časti sa rieka rozdeľovala na tri ramená. Kľudnejšia voda bola pri výtoku z horného jazera a pri vtoku do spodného. Začali sme chytať, ale brali len samé malé pstruhy okolo 35 cm. Voblery, na ktoré sme chytali boli príliš malé a ľahké. Pri ťahaní proti prúdu ich vynášalo ku hladine. Väčšie ryby boli v najsilnejších prúdoch hlboko pri dne. Bolo treba pokúsiť sa dostať s nástrahami až tam.

Skúsil som chytať na 9 cm dlhú potápavú Rapalu Countdown vo farbe potočáka. Vobler už plával hlbšie a sem – tam si škrtol o dno. Po pár hodoch opäť prudký záber, po ktorom prebehne človeku mráz po chrbte. Práve kvôli tomuto zlomku sekundy pri záberoch chodím vláčiť. Tá agresivita, s akou sa vždy ryba „oprie" do voblera, ma vždy fascinovala. Po záseku začal bojovať na druhom konci pstruh. Ryba začala pomaly plávať dole prúdom aj napriek pomerne silno dotiahnutej brzde. Vrčanie brzdy u nás na pstruhoch málokedy zažijem, tu to však bolo úplne normálnym javom. Po pár metroch sa mi darí pstruha otočiť. Pritiahnem ho o pár metrov ku brehu, ale stále sa drží pri dne v hĺbke. Jeho výpady však začínajú slabnúť a sú čoraz kratšie. Pomaly ho dvíham ku hladine. Párkrát sa ešte pokúsi dostať ku dnu, ale nakoniec ho chytám za hlavou a vynášam z vody. Je to nádherný polmetrový samec so zahnutou spodnou čeľusťou. Georges z Francúzska, ktorý chytal so mnou, filmoval celý súboj. Obdivujeme obidvaja mohutnosť tela, ale nechceme ho zbytočne dlho držať na suchu a tak sa s ním zachvíľu rozlúčime. Do obeda sa mi darí v kľudnom plytkom úseku vytiahnuť na rotačku Vibrax č. 3 vo farbe ostrieža ďalšiu „päťdesiatku". Bola to mimochodom spolu s jedným asi 35 cm lipňom jediná ryba ulovená vo Fínsku na rotačku. Tieto nástrahy tu neboli príliš úspešné, nakoľko sa dali použiť len v pokojnejších úsekoch rieky.

Huopanan Koski

Utorok bol, čo sa týka počtu rýb, môj najúspešnejší deň. Ako kuriozitku som „zdolal" na 9 cm dlhú Rapalu snáď 15-centimetrového jalca tmavého. Večer pri návrate na chatu sa zastavujeme na pár hodov na Keihärin Koski, kde sme chytali včera. Na záver dňa tu dostanem ešte 52 cm dlhého potočáka, ale to už je všetko. Šťastie mám pre tento deň už vyčerpané, ale aj tak som maximálne spokojný. Tri „päťdesiatky" za deň u nás asi ťažko niekedy chytím a ďalších 10 rýb sa pohybovalo medzi 35 – 48 cm. Pozorujem z mosta ešte ultralightový lov pstruhov v podaní toho najpovolanejšieho - Juha Happonen alias Mr. No Problem je uznávaným odborníkom na tento spôsob lovu. Bol to fanatik, Jan Eggers ho volal „Crazy man". Chodil okolo vody snáď s ôsmymi prútmi v dĺžkach cca 140 – 210 cm a menil ich podľa toho, na aké miesto sa práve presunul. Na prútoch mal naviazané nástrahy od najmenších jigov až po väčšie voblery. Najviac som však obdivoval jeho ľahkosť pri chytaní a radosť, akú mu dokázala spraviť nielen polmetrová ryba, ale aj dvadsať centimetrov dlhý pstrúžik.

Peter Zachar