V stredu nás čaká Kärnän Koski – revír, ktorý nie je natoľko známy a tým nie je vystavený príliš veľkému rybárskemu tlaku. Ostatní, ktorí boli na Kärnän Koski predchádzajúci deň, neboli príliš úspešní, no napriek tomu to nevzdávame. Plní očakávania sadáme do auta a vyrážame. Kärnän Koski bol pomerne úzky a prudký revír, len v jeho strede bolo akoby menšie jazierko. Ráno chytám na rotačku jedného lipňa, ale dlho to je jediná ulovená ryba. Pár lipňov chytil aj Viktor z Rumunska na muchu, ale všetko to boli malé rybky. Rozhodujem sa zmeniť miesto a sám sa vydávam dole prúdom. Prechádzam okolo malej vodnej elektrárne, ktorá je tu postavená, ale voda je v týchto miestach všade taká prudká, že sa tu nedá ani chytať. Pomaly sa dostávam až k miestu, kde sa končí koski a vlieva sa do jazera. Šírka je tu asi iba 15 metrov, ale voda sa tu už ukludňuje. Vyzerá to, že je tu poriadne hlboko a voda je takmer čierna. Dávam na karabínku 9 centimetrov dlhú potápavú Rapalu Countdown bielej farby s oranžovým chrbátom (farba SR - špeciál pre Japonsko, ale na pstruhy je táto farba dobrá aj u nás).

Prehadzujem vtok do jazera. Snažím sa dostať vobler čo najviac do hĺbky. Po pár hodoch záber a ryba visí. Podozrivo dlho sa jej však nechce zo stredu prúdu a začínam tušiť niečo lepšie. Párkrát sa rozbehne dole prúdom smerom do jazera, ale vždy sa mi ju darí dobrzdiť v prijateľnej vzdialenosti. Začína meniť taktiku a prudko vyráža proti prúdu, že ledva stačím navíjať uvoľnujúci sa vlasec. Ten reže hladinu len pár metrov predo mnou, ale rybu stále nie je ani vidieť. Niekde v hĺbke bojuje solídny pstruh. Začínam mať toho už tiež dosť a razantnejšie ho pritiahnem ku brehu. Rozbieha sa do naplavených konárov na okraji, ale už nemá dostatok síl na to, aby sa tam dostal. Otáčam ho a priťahujem k sebe. Unavenú rybu chytám a ukladám na zaplavenú trávu pri kraji. Meter ukazuje 57 cm. Stále sa neviem vynadívať na túto krásne vyfarbenú rybu. Tá mohutnosť tela mi ostane ešte asi dlho v očiach. Pokúšam sa rybu filmovať vo vystretej ruke, tá však začína bojovať podobne, ako pred chvíľou vo vode. Takýto pstruh sa nedá udržať v jednej ruke a tak pokladám zapnutú kameru na konáre pri vode a chvíľu sa pred ňou ponatriasam aj so pstruhom. Dlho ho však nechcem trápiť a tak sa divadlo zachvíľu končí. Odchádzam za ostatnými na obed. Dozvedám sa, že príliš toho nenachytali a tak sa chcú ísť hneď poobede pozrieť so mnou na úspešné miesto. Asi za hodinu vyrážame už piati na spodný úsek revíru. Georges, Martin z Čiech a ja skúšame pre zmenu druhý breh. Zvyšok loví oproti nám, kde som dopoludnia chytil „päťdesiatsedmičku". Po pár hodoch však trhám úspešný vobler. Ďalší v rovnakej farbe nemám a tak skúšam rovnaký model, ale vo farbe CLN.

9-centimetrová Rapala Countdown boduje

Na prvý hod po výmene nástrahy opäť tvrdý záber v hĺbke a pstruh sa trochu netypicky rozbieha hneď na hladinu. Zachvíľu sa naštastie ponára a jazdí pomaly pri dne. Dnes to tuším naozaj chcelo veľké voblery v čo najkrikľavejších farbách. Tento je trochu menší, ale 55 cm napriek tomu poteší aj tu vo Fínsku. Bola to posledná naša ryba toho dňa a tak vyrážame naspäť. Na chate sa dozvedáme, ako sa darilo ostatným. Mám chytené najväčšie ryby dňa a tak zistenie, že som porazil také esá ako Jan Eggers, Peter Dohmnen a Sirpa Glad – Staf, mi robí radosť :o). To som ešte netušil, že tá povestná čerešnička – bonbónik na záver, má ešte len prísť. Po večeri rozoberáme celý deň. S Janom sa zhodujeme, že úspech prinieslo správne zvolenie nástrah k aktuálnym podmienkam. Všetci, ktorí majú v krabičkách veľké Rapaly ich začínajú chystať na nasledujúci deň. Jan Eggers nám rozpráva zážitky z lovu šťúk v Holandsku. Ukazuje fotky svojich chytených šťúk, kde sú napr. dve šťuky chytené naraz na jednu Rapalu Super Shad Rap. Každá z nich visela na jednom trojháčiku. Ďalej tam mal odfotenú asi metrovú šťuku s voblerom a veľkou rotačkou v papuli, ktorú utrhol na 18 cm dlhú Rapalu Magnum a o tri dni neskôr ju zdolal na rotačku Mepps Giant Lusox. Debata sa pretiahla dlho do noci, ale ráno musíme vstávať. Čaká nás posledný deň lovu vo Fínsku. Po raňajkách opäť vyrážame na Huopanan Koski.

Kärnän Koski

Ráno je takmer jasno a ja začínam chytať na CD sedmičku – potočáka (farba TR) pod perejami, kde z vody asi 8 metrov od brehu trčí z vody skala. Stojím na brehu nad ňou a vobler ťahám okolo jej boku, ktorý je bližšie k stredu rieky. Vobler je tesne pri nej a zrazu šklbnutie, ako keď do gumy udrie zubáč. Zrazu ostane stáť ako prikovaný a sekám. Nič sa nehýbe a začínam si myslieť, že som sekol akurát tak kameň. Je to však ryba! Prút začína pulzovať, ale pstruh sa stále drží za skalou. Vlasec prechádza rovno cez ňu a až ma studený pot oblieva, keď vidím, ako sa o ňu obrusuje. Našťastie je podo mnou breh nezarastený a tak podbieham až pod skalu a začnem rybu vlastne ťahať dole prúdom. Tá ostala z toho asi taká prekvapená, že takmer bez odporu sa dala pritiahnuť k brehu, kde ju na prvýkrát chytám do ruky. Neuveriteľné! Veľký pstruh, ktorého som zdolal za necelé dve minúty, bol asi rovnako v šoku ako ja. Tak krátko som pstruha cez pol metra ešte asi ani neťahal. Ostatní sa pri aute ešte navliekajú do neoprénov a ja už mám na brehu takúto rybu. Ako prvý dobieha ku mne Peter z Holandska a spoločne rybu meriame. Má rovných 60 cm a tuším sa začína akurát spamätávať z toho, že už nie je vo vode. Na suchu bojuje viac, ako pred chvíľou na prúte. Po nevyhnutnom fotení ho púšťame späť a ešte dlho všetci skúšame chytať na tomto mieste. Podarí sa nám už chytiť len pár pstruhov cez 40 cm. Na dnešný deň som však už maximálne spokojný a tak si už len vychutnávam vodu. Schádzam dole prúdom k vtoku do spodného jazera pod Huopanan Koski, kde je voda pokojná a takmer tu stojí. Tu chytím ešte ostrieža a asi polmetrovú šťučku.

Popoludní nás čaká na jazere čln, kde skúšame trolling. Vláčime za loďou snáď všetko, od 5 centimetrových voblerov až po 14 cm Super Shad Rapy, ale výsledkom je už len pár šťučiek, chytených prevažne na malé voblery. Mne to už je aj tak všetko akosi jedno. Výlet do Fínska splnil všetky moje očakávania nad mieru a tak som maximálne spokojný.

Pstruh z Huopanan Koski

Čo ma vo Fínsku zaujalo a prekvapilo, boli pri vode postavené drevené prístrešky so sedením, nachystaným drevom a sekerou, ktorú nikto neukradol. Mnohé z prístreškov tam stáli niekoľko rokov a nebol v nich jediný zárez od noža, ani neboli postriekané sprejom. U nás by takéto chatky určite nemali dlhú životnosť a tú sekeru by si odniesol ako suvenír prvý „turista". Fíni si vedia vážiť svoje veci. Asi bude ešte niekoľko desaťročí u nás trvať, než sa toho dožijeme. Po skončení lovu začíname vyhodnocovať uplynulé štyri dni. V rámci vzájomného hecovania sme si dávali počas uplynulého týždňa klasické preteky, kto chytí viac, kto najväčšiu a kto nič :o), Počítajú sa len pstruhy od 50 cm vyššie chytené na riekach. Tých mám osem, čo mi stačí na prvé miesto. Takisto som chytil aj najväčšieho pstruha (60 cm) zo všetkých. Väčšieho, 65-centimetrového, chytil len Jan Eggers na jazere pri chate, ktorý sa však do celkového hodnotenia nezarátaval. Musel som asi veľmi dobrý týždeň, lebo som do tretice vyhral aj súťaž v šípkach na chate :o) Keď sa darí, tak sa darí!

Z nástrah sme vo Fínsku používali hlavne výrobky firmy Rapala. Najúspešnejšie modely boli Countdown v dĺžkach 5 – 11 cm. Niekoľko pstruhov sa chytilo aj na potápavé Shad Rapy (CDSR), Team Esko (TE) a Mini Fat Rap (MFR), ktoré však, čo sa týka počtu úlovkov, za Countdownami výrazne zaostávali. V silných prúdoch bola výhodou práve výborná stabilita modelov Countdown a Team Esko. Na jazere sa dali pstruhy chytiť aj na Skitter Popa a Minnow Spoon. Z farieb bola na pstruhov jasne najlepšia imitácia pstruha potočného (TR). Dobré boli aj ostatné prirodzené farby ako čerebľa (MN), dúhak (RT), strieborná (S) a zlatá (G). Vo väčších hĺbkach pri zamračenom počasí boli výborné fluo farby oranžová (GFR, SR) a zelená (CLN, PRT, SFC). V piatok ráno už za dažďa vyrážame späť na takmer 500 km dlhú cestu na juh do Helsínk. Mimochodom to bol prvý dážď za celý týždeň. Zišla sa tu na ten týždeň perfektná partia ľudí a aj keď sme boli každý z inej krajiny, vôbec to nevadilo. V Helsinkách v hoteli sa lúčime s prianím skorého stretnutia a v sobotu už každý letíme domov iným smerom. Na záver by som sa chcel poďakovať hlavne Sirpe Glad – Staf za organizačne perfektne pripravený a zvládnutý výlet. Keď sa k tomu pridalo aj dobré počasie a slušné úlovky, nemalo to chybu. Takže snáď niekedy zase dovidenia, Fínsko.

Peter Zachar