V konskom sedle za tajmeňmi (1. časť)

Nájsť dobrý rybársky revír, ktorý nie je často navštevovaný rybármi, je čoraz ťažšie. Ak sa chcete dostať na takéto miesto, musíte siahnuť na hranice svojich fyzických, ale i psychických síl. Prípadne treba mať dostatok finančných prostriedkov, aby ste si mohli zaplatiť prevoz lietadlom alebo vrtuľníkom. Aj v takej na ryby bohatej krajine ako je Mongolsko, treba za takýmito miestami cestovať čoraz ďalej do náročnejších podmienok, kde sa nedostanú ani bohatí Rusi či Američania so svojou technikou. Jedna takáto výzva bola už niekoľko rokov predo mnou. Pre svoju náročnosť som si ju stále odkladal na neskôr. Bol to horný tok rieky Delgermoron na hranici s Ruskom. Videl som množstvo nádherných fotografií prírody, ale i veľkých tajmeňov z tejto oblasti, čo ma veľmi lákalo. Na druhej strane ale stála náročná cesta na koňoch, spanie v stanoch v drsných podmienkach, či splavovanie rieky na rafte. Keď prišla ponuka od Peťa Procházku, majiteľa CK Ingol, aby som sa tam išiel pozrieť, pretože už to v budúcnosti nemusí byť možné, dlho som neváhal. Peťo tu robieva zvyčajne iba jednu výpravu ročne, ak sa mu podarí vybaviť všetky povolenia, ktoré treba do tejto oblasti. Bez nich je tu vstup nemožný, o čom sme sa neskôr mali možnosť presvedčiť. A tak som už koncom minulého roku dal dohromady skvelú partiu rybárov, ktorí boli ochotní podstúpiť so mnou toto dobrodružstvo. Dobrá partia je totiž asi to najdôležitejšie, čo treba mať pri takej náročnej ceste. A tak spolu so mnou cestovali do Mongolska Vlasto Těšický, Juro Mrázik a Laco Mlynarovič. Dopĺňali nás dvaja muškári Zdeněk a Miro z Čiech.

01

 

 

 Začiatok cesty je rovnaký ako pri iných podobných cestách. Letíme z Budapešti do Moskvy a odtiaľ do Ulanbátaru. Vnútroštátnou linkou sa presúvame do Mörönu. Pôvodne sme mali priletieť už dopoludnia, ale mongolské aerolinky, ktorými sme mali letieť skrachovali a tak prilietame až popoludní. Sme radi, že sa Peťovi vôbec podarilo zabezpečiť náhradné letenky. V Möröne nás čaká na letisku a odchádza s druhou skupinou do jurtového tábora na Delgermorone. Odovzdáva mi všetky doklady a upozorňuje ma, že domáci vyžadujú stále nové povolenia a pečiatky. Samozrejme, že sú za tým peniaze a čo stačilo včera, nemusí stačiť dnes. Nasadáme do UAZ-ov a po 5 hodinách prichádzame k vojenskej stanici, kde je vstup do chránenej oblasti. Predkladáme veliteľovi všetky dokumenty a začína kolotoč. Máme modrú pečiatku, chce zelenú, dáme zelenú, chce červenú. Červenú nemáme. Dve hodiny sa nič nedeje. Veliteľ nám ukazuje nejaké papiere (samozrejme v mongolčine) a lámanou ruštinou nám vysvetľuje, že do parku nemôžeme ísť. Zachraňuje nás Zdeněk, ktorý má so sebou satelitný telefón. Voláme Enkhe do Ulanbátaru, ktorá nám vysvetľuje, že chcú od nás ešte ďalšie povolenie a pokúsi sa ho vybaviť. Sedíme v UAZ-e, obloha je pokrytá hviezdami a stále čakáme. Asi o 2:00 hod. sa nad nami zľutuje domáci a pozýva nás do svojej drevenice. Sme na nohách už skoro dva dni a tak rozbaľujeme spacáky a ukladáme sa na podlahu. Spíme ako zarezaní, ani nám nevadí, že na vedľajšej posteli spí jeho žena. Ráno nás ponúkne čajom a kávou. Povolenie ale stále nemáme. Zdeněk navrhuje, že ponúkne veliteľovi nejaké doláre. Za pokus to stojí. Veliteľ zoberie 50,- dolárov a my stále čakáme. Konečne okolo obeda nás púšťa ďalej. Peťo P. nám neskôr hovoril, že musel zaplatiť ďalšie povolenia a Enkhe obvolávala asi aj ministra. Kúsok za stanicou nás čakajú naši sprievodcovia s koňmi. Prekladáme batožinu na kone, ktoré sa tomu všemožne bránia a niekoľkokrát ju rozhadzujú po zemi. Tak na takéhoto koňa ak mám vysadnúť, tak to radšej idem pešo. Prekvapuje nás Vlastík, ktorý vyťahuje špeciálne jazdecké nohavice, ktoré vážia asi 2 - 3 kg. Ako sa zmestil do váhového limitu je pre mňa záhada. Naviac vyzerá ako kovboj z divokého západu. Ako najlepšie oblečenie sa však ukázali tenké ľahké nohavice a bundy z Gore-texu Paclite s termoprádlom pod tým. Cestou sa totiž rýchlo striedali teplotné rozdiely občas aj s dažďom. Je horúco a tak si bundu opášem okolo pása a vysadám na koňa. Cesta je zo začiatku pomerne rovná a dokonca aj jazdenie mi celkom ide. Stúpame do hôr a začína sa ochladzovať. Pokúšam sa obliecť si bundu. To som ale nemal robiť. Kôň sa splašil a ja som sa len tak tak udržal v sedle. Vlastíkov kôň si zase občas ľahol na zem. O zábavu máme postarané. Najlepšie si s koňom rozumel Zdeněk a Juro, ktorý mi vysvetľoval, že necháva koňovi absolútnu voľnosť vraj ma viac rozumu ako on a pozná to tu. K večeru prichádzame na horskú pláň. Obloha sa zaťahuje a začína fúkať silný vietor. Snažíme sa rýchlo postaviť stany. Dva z nich sú ale v zlom stave a tak sa nám to darí až s príchodom dažďa.

 

 

 02

Noc bola chladná, všetky veci máme zmrznuté. S východom slnka balíme tábor a opäť nasadáme do sediel. S pribúdajúcou výškou sa mení aj príroda. Svieti slnko, kvety hrajú nádhernými farbami, stúpame po chodníku medzi strmými skalami. Hoci mám zo sedla otlačený zadok, pristihol som sa, že si jazdu na koni celkom užívam. Prešli sme niekoľko menších potokov, ľadovcových údolí, horských chrbtov a pred večerom sa pred nami konečne ukázala vytúžená rieka. Priezračná voda pretekajúca skalnými útesmi, svieža zeleň pučiacich smrekovcov a nad tým belasá obloha pôsobili až gýčovo. Skladáme náklad z koní a pomáhame postaviť stany. Kým rozbalíme všetky veci, Juro už nahadzuje v krásnej pláni, ktorá sa rozprestiera priamo pred táborom. Bol by som radšej, keby počkal na ostatných, ale skúste udržať rybára. Aj Zdeněk s Mirom rozbalili svoje muškárky a smerujú k vode. Aj my sa snažíme čo najrýchlejšie vybaliť všetky veci. Laco s Vlastíkom sa rozhodli, že pôjdu hore proti prúdu. Ja smerujem za Jurom, ktorý je už na konci pláne. Z diaľky vidím, ako bojuje s veľkou rybou, ktorá mu zašla za kameň. Vtom náhle ťah povoľuje, rybe sa podarilo predrať šnúru o skalu a uniká. Juro viaže nový vobler a na prvý hod má ďalší záber. Ryba opäť smeruje za skalu, kde sa pred chvíľou podarilo uniknúť jej družke. Juro povoľuje vlasec a necháva rybu vyplávať z prekážky. Beží s ňou po brehu dolu prúdom. Na môj vkus jej dáva až príliš voľnosti a času. Konečne nahadzujem aj ja. Juro medzitým pritiahol rybu k brehu a tak beriem fotoaparát a idem za ním. Z diaľky vidím, ako sa ju snaží vypnúť a ryba okamžite uniká. Škoda, že som nestihol urobiť žiadnu fotku, ryba to bola slušná. Skúšam osvedčené voblery prírodných farieb, ale bezúspešne. Pod pláňou sa tok zužuje, voda je rýchlejšia. Na Rapalu mám prudký záber. Ryba bojuje a skáče nad hladinu. Po chvíli priťahujem prvú asi 90 cm hlavátku. Tej Jurovej sa nevyrovná, ale je pekne stavaná. Ako sme sa neskôr presvedčili, rybu tu boli v dobrej kondícii a veľmi bojovné. Keď sa vraciame do tábora, na Jurovej pláni mám na Executora od Salma ďalší záber. V svetle zapadajúceho slnka sa vo vode krásne vyníma medené telo 99 cm hlavátky. Ďalší záber už nemáme. V tábore nás čaká teplá večera. Zeleninová polievka a mleté mäso v cestovine chutia skvele. Vracajú sa aj chalni z hora. Hovoria, že je tam tiahla pláň s hĺbkou okolo 1 - 2 metre, Vlastík mal na prúte peknú hlavátku, ale pri brehu mu to odtrhla. Laco chytil malú hlavátku a zopár lenokov. Miro so Zdenkom ulovili iba menších lenokov a lipňov na mušku. Čo ma trochu prekvapilo, pretože som čakal, že ich tu bude viac a vo väčších rozmeroch.

03

 

 

 Večer sa mi ozvali hemeroidy. Neviem, či to bolo z jazdy na koni alebo zo stravy, ale bolesť bola dosť silná. Juro s Vlastíkom chcú ísť na druhý deň hore prúdom na koňoch. So sedlom by som mal asi veľké problémy a tak sa dohadujem s Lacom, že pôjdeme pešo hore prúdom a chalani nám nechajú 3-4 dobré miesta a oni pôjdu vyššie.

V noci sa poriadne ochladilo a teplota klesá pod nulu. Juro, ktorý mal so sebou karimatku hrubú asi ako alobal a spacák s komfortom okolo 16 stupňov, ráno sedí nad ohňom a hovorí nám, ako na seba postupne navliekol všetky veci, ktoré mal so sebou. Podobne dopadol aj so zásobami müsli tyčiniek a sladkostí, ktoré mal vyčlenené na celý pobyt a stihol ich skonzumovať ešte počas jazdy na koňoch. A tak ho Laco kŕmil krovkami, ktoré zobral pre mongolské deti, požičal mu trigovicu a ja spodky. Musím ale priznať, že Juro dokázal aj v tejto studenej vode chodiť bez broďákov , termoprádla či trička. Ostatní by sme už po prvom dni skončili so zápalom pľúc alebo nachladnutí. Dobré oblečenie bolo inak veľmi dôležité. Veľmi rýchlo sa totiž striedalo teplé slnečné počasie s dažďom a chladom. Najvhodnejšie boli viaceré vrstvy termoprádla s ľahkým goretexom, ktorý sa dal zbaliť do malého plecniaka a v prípade potreby zase rýchlo obliecť. Nosiť v batohu celý deň ťažké oblečenie a množstvo nástrah nebolo možné.

04

 

 

 Ráno teda Juro s Vlastíkom vysadajú na kone a spolu s dvomi mongolskými sprievodcami smerujú nahor. Muškári smerujú dolu a ja s Láďom pešo proti prúdu. Chcem vyskúšať voblery agresívnejších farieb, na ktoré som v Mongolsku príliš veľa rýb nechytil, ale mal som informácie, že na začiatku sezóny môžu byť úspešné. Oranžová by mohla byť tá pravá. Prehadzujem pláň, kde včera Vlastík utrhol tajmeňa. Z druhej strany sa vlieva malý potok. Tam smeruje aj moja nástraha. Vobler dopadne na hladinu, nechám klesnúť a sotva otočím kľučkou mám záber. Ryba sa drží v prúde, predvádza niekoľko sált vo vzduchu. Keď už je takmer zdolaná, pretočí sa ešte niekoľkokrát okolo svojej osi. Ak by som nemal dobre nastavenú brzdu na mojej Daiwe, ľahko by mi pretrhla vlasec. A to má ryba „len" asi meter. Pár fotografií a je opäť vo vode. Po pár metroch pridávam na rovnaký vobler ďalšiu, takmer rovnakú krásavicu. Úspešný vobler dávam Láďovi. Rieka preteká medzi kameňmi a rozlieva sa do šírky. Záber tam ale nemáme. Nad týmto miestom vidno skalnú stenu s väčšou hĺbkou. Budeme musieť prejsť ponad skalu, rieka sa tu totiž prebrodiť nedá. Fotím krajinu a farebné kvety, ktorých je tu všade plno. Spoznávam u nás viaceré chránené druhy - veternicu, zvončeky, klinčeky a iné. Z vrchu skaly vidím, ako Láďo bojuje s nejakou rybou. Snažím sa čo najrýchlejšie zliezť zo skaly za ním, ale nejde to tak rýchlo. Musím obísť celú skalu. Kým prídem, Láďo už má rybu pod nohami. Hovorí mi, že už trikrát si myslel, že je zdolaná, no zakaždým opäť dokázala vyraziť do prúdu. Ryba má asi 90 cm a spoločnými silami ju vytiahneme na breh. Spravíme jednu dve fotky a je späť vo svojom živle. Nad nami proti prúdu vidím tiahlu hlbokú jamu s veľkými skalami uprostred. Tam by mohla byť väčšia ryba. Kráčam po brehu a Láďo ide vodou proti prúdu. Keď už sme pri jame, zbadáme dvoch rybárov. Je to Juro s Vlastíkom. To nám teda veľa priestoru nenechali. Juro práve zdoláva asi metrovú rybu. Počas fotenia vyzvedám, ako sa im darilo. Hovorí, že chytil asi 300 metrov vyššie proti prúdu 130 cm tajmeňa. Je to škoda, že nešli ešte ďalej. Vraciam sa dolu za Lacom, ktorý medzitým prelovil spodok jamy. Rozmýšľam, či vôbec ešte nahadzovať, ale Laco mi hovorí, že vyššie nebol, aby som to skúsil. Vyberám najväčšiu nástrahu, akú mám v krabičke a prehadzujem širokú pláň. Nástraha sa zastaví, zasekávam, asi visím. Vtom zacítim silný ťah. S rybou nedokážem nič spraviť, snažím sa ju zastaviť, ale keď pritiahnem brzdu, nasleduje výskok. Mohutné telo vyletí nad vodu a voda sa rozstrekuje na všetky strany. Znovu prudký výpad a ďalší výskok. Zvažujem svoje šance. Využíva silu prúdu a snaží sa uniknúť. Držím ju natvrdo a dúfam, že vydrží moja výbava. Cítim, že pomaly sa mi ju darí zastaviť a otočiť. Ani neviem, ako dlho sa už takto preťahujeme, sily ubúdajú rybe, ale aj mne. Konečne je pri brehu. Snažím sa ju chytiť za chvost. Niekoľkokrát uniká, kým sa mi podarí vyložiť ju na breh. Odkladám udicu, pre istotu odklopím cievku. Prichádzajú chalani a ja oddychujem spolu s rybou. Nevidím vobler, iba vlasec, ktorý má omotaný okolo tela. Nestačím sa jej ani dotknúť, keď nasleduje ďalšie salto a ryba je opäť vo vode. Je tam??? Kričím na Laca, ktorý drží prút v ruke a povoľuje vlasec. Tentokrát rybu zdolám pomerne rýchlo a vykladám ju ďalej od brehu do malého jazierka. Až teraz vidím, aká je to mohutná ryba. Vlastík ju premeriava a hlási 131 cm. Vobler má celý v papuli, preto som ho nevidel. S vypnutím mi musí pomôcť aj Láďo a odnáša si to krvavým šrámom od tajmeních zubov. Kliešte totiž boli krátke a bez jeho pomoci by som to totiž len ťažko zvládol. Počas fotenia ucítim bolesť v nohe. Už len to mi chýbalo, aby som si vyvrtol členok. Členok to nakoniec nebol, ale asi mi praskla niektorá z kostičiek v chodidle. Ďalšie dva dni som totiž nemohol na nohu takmer stúpiť. Pomaly sa vraciame do tábora. Rýchlo zjeme večeru a snažíme sa pobaliť veci. Ráno sa presunieme do ďalšieho tábora.

05

 

 Pobalíme si naše veci a naložíme ich do raftu. Stany a ostatné veci prenesú naši mongolskí sprievodcovia na koňoch. Cestou budeme chytať ryby a predpokladáme, že Mongoli na koňoch nás predbehnú a rozložia nový tábor. Presúvame sa na dvoch raftoch. Neviem sa nasýtiť nádhernej krajiny, cez ktorú preteká rieka. Skalnaté hory, do ktorých sa zarezáva a svieža zeleň smrekovcov pod belasou oblohou sú balzamom pre dušu rybára. Neviem, či sme zastavili 2 - 3-krát, keď sme pred sebou zbadali kone našich sprievodcov. Tu bude nový kemp. Vyložíme tu veci, zjeme čínsku polievku a kúsok klobásy a už smerujeme k rieke. Miro niekde zmizol s našim sprievodcom, Zdenek zostáva muškáriť okolo tábora, Vlastík s Láďom sa vrátili proti prúdu, kde videli sľubné miesta. Ja s Jurom pôjdeme kúsok pod kemp, ak mi to noha dovolí. Rieka pod táborom preteká pomedzi veľké skaly. Prietok je dosť silný a ryby sa tu ťažko budú držať. Skúšam menšie nástrahy vo vracákoch za kameňmi. 9-centimetrový úzky vobler od Megabassu pracuje skvele. Sledujem jeho chod a vidím, ako ho prenasledujú dvaja lenoci. V prúde ho ale nedobehnú a vracajú sa za skalu. Ďalší hod, pridržím vobler v prúde, potiahnem ho k hladine a keď ho nechám klesnúť, prichádza záber. Asi 50 cm lenok neodolal. Bavíme sa s menšími rybami. Pri druhej strane vidím hlbšiu vodu, kde by mohla stáť väčšia ryba. Vymieňam ťažší a väčší vobler, s ktorým dohodím až k druhej strane. Postupne prehadzujem druhý breh. Na konci mám záber. Rybu musím dostať cez celý tok. Vôbec to nie je jednoduché. Nakoniec mám pod nohami asi 90 cm tajmeňa. Vypínam ho vo vode a pokračujem nižšie, kde je podobné miesto. Situácia sa opakuje a pridávam druhú deväťdesiatku. Pred nami zbadám dva kone a rybára. Je to Miro, ktorý nám hovorí, že na muškárku mal asi metrovú rybu. Ďalej sa na koni nedá prejsť a tak sa vracia do tábora. V zápale lovu som si ani nevšimol, že sa obloha zatiahla a na hladinu začali dopadať prvé kvapky. Do tábora to síce nie je ďaleko, ale s mojou nohou to môže trvať aj hodinu. Tak sa s Jurom ukryjeme pod vyvrátený strom. Z oblohy padajú stĺpy vody a pridávajú sa aj krúpy. Teplota klesla asi o desať stupňov. Asi po hodine dážď ustáva. Ďalej sa mi už nechce ísť, ale Juro chce preloviť asi 100 metrový úsek pod skalou. Hovorím, že ho počkám a spoločne sa vrátime. Pri kraji mi na vobler zaútočí lenok a tak ani nezbadám, že Juro bojuje so slušnou rybou. S námahou prekonávam skalnatý chodník. Juro mi odovzdáva kameru. Ryba sa drží v strede toku a snaží sa uniknúť dolu prúdom. Určite bude mať cez meter. Podarí sa mi natočiť 2 - 3 saltá, keď ťah náhle oslabne. Juro vyťahuje vlasec, ktorý vyzerá ako odstrihnutý. Pravdepodobne sa pretrhol o háčik. Máme po nálade a vraciame sa do tábora. Láďo s Vlastíkom hovoria, že si dobre zachytali lenokov a lipňov, ale tajmeňa nechytili. Podobne sa zabavil aj Zdenek s muškárkou.

Jaroslav Sámela

 

Partner

Reklamný prúžok
Rybárske centrum ORAVA

Partner

Reklamný prúžok
DAIWA CORMORAN - generálny sponzor slovenskej prívlačovej reprezentácie

Partner

Reklamný prúžok
Sponzor ligy juniorov LRU - prívlač

Reklama

Reklamný prúžok
Reklamný prúžok

Reklama

Reklamný prúžok