Noc bola chladná. Pri raňajkách chystáme plán na dnešný deň. Juro s Vlastíkom sa chcú na koňoch vrátiť hore, kde sme chytili veľké ryby. Pridáva sa k nim aj Zdenek, ktorému požičiavam prút a zopár nástrah. Rád by si vyskúšal prívlač. Já s Láďom pôjdeme dolu, kde som bol včera s Jurom a Miro zostáva muškáriť pod táborom. Postupne prechádzame miesta, kde sme s Jurom boli včera. Skúšam rôzne voblery a farby. Ukazujem Láďovi, kde som včera mal tajmeňa. Takmer na rovnakom mieste má Láďo záber na fialovú Rapalu. Vyzerá to na slušnú rybu. Sledujem krásny súboj rybára a statnej ryby. Keď sa už zdá, že rybár zvíťazí, ryba sa vypína a uniká. „Čo som zle spravil?", pýta sa Láďo. Ťažko povedať, skrátka raz vyhrá ryba, raz rybár. Vynahrádza si to však o kúsok nižšie menším tajmeňom. Prechádzame miestom, kde mal včera Juro slušnú rybu. Záber tu ale nemáme. Prechádzame popod nejakú ohradu z kolov. „Asi tu má nejaký pastier dobytok", hovorím Láďovi. Za ohradou je krásne miesto. Skalnatá stena padá do vody, veľké balvany pod vodou, hĺbka asi 2 metre. Tu musí byť ryba. Skúšame rôzne nástrahy, ale neúspešne. To nie je možné. „Musí tu byť ryba", tvrdím Lacovi. V zápale lovu sme si takmer ani nevšimli, že k nám prišli dvaja vojaci na koňoch. Snažíme sa im prihovoriť po rusky, oni mi však odpovedajú po mongolsky. Rozumieme im však iba „vodka, vodka", tú však so sebou nemáme. Smerujeme ich preto do kempu a podarujem im čokoládu. My pokračujeme ďalej. Rieka sa rozvetvuje do ramien. Voda je ale dosť plytká a tak skúšame menšie nástrahy. Ale ani lenoky nie sú pri chuti. Podarí sa nám uloviť len 2 - 3 menšie kusy. Začína sa ozývať aj moja noha a tak sa vraciame naspäť. Zastavujeme sa na peknej pláni pri ohrade. Znova prichádzajú vojaci na koňoch. Teraz tak prívetivo nevyzerajú. Kontrolujú nám povolenia. Chcú vidieť nástrahy s jednoháčikmi bez protihrotov. Posunkami nám vysvetľujú, že máme ísť za ohradu z kolov, asi je to hranica. Poslušne odchádzame. Keď zmiznú z dohľadu, prehadzujem pláň a Láďo pokračuje za ohradu. Konečne mám záber. Postupne priťahujem k brehu asi metrovú rybu. Čo je to za tieň vedľa nej? Druhá, asi 120 cm ryba, sprevádza chytenú rybu. Volám na Laca, ten už je ale ďaleko. Opatrne vyťahujem foťák a snažím sa zachytiť obe ryby. Skúšam tajmeňa opatrne priťahovať a až tesne pod krajom sa ryba vyplaší a ja vylovujem 95 cm tajmeňa. Prichádza aj Láďo, ktorý už mal strach, kde toľko som. Dlhšie sa tu už zdržiavať nechceme a tak pokračujeme do kempu. Vrátili sa už aj chalani na koňoch. Juro aj Vlasto chytili po 2 tajmeňoch 80 - 100 cm. Najväčšiu radosť má ale Zdenek, ktorý uvláčil svojho prvého, asi metrového tajmeňa v živote. Mám radosť spolu s ním a tak ho večer zapijeme slušnou dávkou vodky. Aj Miro si dobre zamuškáril, chytil na muškárku dvoch menších tajmeňov a veľa lipňov a lenokov. Rozprávam im príhodu s vojakmi a tak sa rozhodujeme ráno tábor zbaliť a pokračovať ďalej.

Ráno nasadáme do raftov a smerujeme dolu prúdom. Na mieste, kde som včera chytil hlavátku, sa nám vedľa raftu mihne telo veľkej ryby. Zastavujeme na opačnej strane, ako sme včera chytali. Skúšame rôzne nástrahy, ale neúspešne. Až na veľkú rotačku mám konečne záber. Na moje prekvapenie je to asi 40 cm lipeň. Pridávam ešte jedného lenoka a zábery ustanú. Pokračujeme na raftoch nižšie. Rozhodol som sa, že dnes sa budem baviť s menšími nástrahami. Nechávam preto chalanov, aby sľubné miesto prehádzali voblermi a ja zostávam verný rotačke. Na prelovenej jame mám záber a zdolávam menšieho tajmeňa. Ryby ale príliš nie sú pri chuti. O kúsok nižšie, kým chalani chytali, som vybehol na menší kopec. Odmenou mi bol krásny výhľad. Našiel som aj divú cibuľu, ktorá bola spestrením nášho suchého obeda. Okolo rieky pribúdajú stopy kráv a koní. Zdá sa, že sa blížime k obývanej oblasti. Naše tušenie sa potvrdzuje a k raftu bežia deti. Podarujeme im zopár sladkostí a potom sa ich nemôžeme zbaviť. Sledujú nás aj z druhého brehu, asi z 20 metrov vysokých skál. Keď nám zhora začnú do vody hádzať kamene, radšej pokračujeme ďalej. Prichádzame k nádhernej tôni, akú sme tu ešte asi ani nevideli. Vysoká skala, pod ňou hlboká voda, zátoka a dlhá tiahla pláň dávajú tušiť slušnú rybu. Hneď na začiatku boduje Juro s menším tajmeňom. Hneď po ňom má záber Laco. Vyzerá to na slušnú rybu a tak zostávam pri ňom a pomáham mu zdolať jeho najväčšieho, 111 cm dlhého tajmeňa. Robím mu pár fotografií a vraciam mu požičané, keď dolujem vobler krikľavej farby z veľkej papule. Kým rybu neporušenú vraciame do vody, chalani sú už na konci jamy. Z pláne nad skalou na nás mávajú naši sprievodcovia, ktorí tu postavili tábor. Teplá večera a únava z celého dňa nás zaháňajú do stanov. Veľkú výdrž ale majú Miro a Zdenek, ktorí už po niekoľkýkrát vyrážajú na nočnú rybačku. Tentokrát sa ich trpezlivosť vyplatila. Na hladinové napodobeniny myší ulovili dve 105 cm hlavátky.

Ráno sa zobúdzame do slnečného dňa. Naša kuchárka Togi nám upiekla sladké posúchy, ktoré s džemom a kávou chutili znamenite. Rozhodujeme sa, že zídeme pod kemp a Vlastík s Lacom pôjdu dolu a ja s Jurom hore prúdom. Juro vykračuje iba v kraťasoch, ja mám so sebou celú výbavu. Juro zbadal, že domáci Mongoli žujú čerstvé ihličie zo smrekovcov a tak sa ním kŕmi aj on. Niektoré konáriky vyzerajú ako po invázii húseníc. Pustil sa aj do nejakých rastlín, lebo ich vraj jedol aj jeho kôň. Až keď ho vystraším, že by mohli byť jedovaté, prestane s tým. Prechádzame krásnou prírodou. Pred sebou máme dve pekné miesta. Nikam sa neponáhľame. Nasávam z plných pľúc ten pokoj a čistý vzduch. Na prvom mieste nemáme záber. Druhé je ešte krajšie, ani tu však dlho nič nemáme. Asi to bude tým slnkom. Až keď vobler nechám klesnúť hlbšie, náhle oťažie. V prvej chvíli si myslím, že som zasekol do skaly. Skala sa však rozbieha a ja cítim ťah veľkej ryby. Užívam si zdolávanie a ani nevnímam, ako dlho sa s rybou preťahujeme. Pritiahnem ju niekoľkokrát do plytkej vody, ale vždy vyráža plnou silou do hlavného toku. Cítim, že jej ubúdajú sily a konečne ju chytím za koreň chvosta a vyťahujem na plytčinu. Krásna ryba v ešte krajšej krajine. Čo viac si rybár môže želať. Spolu s Jurom urobíme zopár fotografií a 115 cm rybu vraciame v plnej sile do vody. Chvíľu sa spamätáva v slabšom prúde a potom dôstojne odpláva do hlbočiny. Hoci som dnes mal iba jeden záber, som spokojný a ďalej už nechytám. Juro s ťažkou Daiwou prehadzuje už niekoľkýkrát celú tôň. Aj on sa dočkal záberu. K brehu priťahuje asi metrovú rybu. Točím ho na kameru a keď sa jej dotkne ryba, prudko vyrazí a vypína sa. Aspoň sme ju ušetrili pred zbytočným stresom. Sedíme s Jurom na vyvrátenom strome, pozorujeme krajinu, delíme sa o müsli tyčinku. Skrátka, užívame si mongolskú pohodu. Každý sme mali iba jeden záber, ale sme spokojní. Preč od pracovného stresu, ruchu miest, bez mobilného signálu. Spoľahnúť sa môžeme iba jeden na druhého. A o tom to je. Pomaly sa vraciame do kempu. V rokline pred táborom zbadáme oheň. Naši Mongoli opekajú nejaké zviera. Až keď prídeme bližšie, vidíme, že je to koza. Opekajú ju aj so srsťou, ktorú z nej oškrabávajú sekerou. Tvrdia nám, že z nej bude chutné jedlo. Keď zacítim ten zápach, myslím, že som už najedený. Vracajú sa aj ostatní. Láďo chytil na Nilsa menšiu hlavátku a niekoľko lenokov. Podobne je na tom aj Vlastík. Muškári sa bavili s lipňami a vypli jednu malú hlavátku. Krásny slnečný deň nebol príliš vhodný na rybačku. Nebolo tu ani veľa dobrých miest a tak sa rozhodujeme, že tábor zbalíme a posunieme sa nižšie.

Splavujeme rieku na rafte a zastavujeme na miestach, ktoré sa nám pozdávajú. Dlho sme však bez záberu. Nezáujem rýb prelomil až Vlastík, ktorý na Cormorana vo farbe potočáka chytil 75 cm tajmeňa. Stále je slnečno a teplo. Až keď prichádzame k miestu, kde bude náš nový tábor, máme viac záberov. Na malé voblery sa nám darí uloviť pekných lipňov. Voda doslova vrie. Roja sa veľké podenky a všade vidieť krúžkujúce ryby. Lovíme na voblery prírodných farieb Cormoran a Illex. Práve na 6-centimetrový Illex má záber Laco. To na lipňa ani lenoka nevyzerá. Ryba sa drží v strede toku a snaží sa uniknúť dolu prúdom do perejí. Ak sa jej to podarí, môžeme sa s ňou rozlúčiť. Kričím na Laca, aby ju tam nepustil, ale aj on to veľmi dobre vie a snaží sa rybu otočiť. Keď sa mu to podarí, ryba sa už príliš nebráni a ja vyťahujem krásne sfarbenú 90 cm hlavátku. V žiare slnka sa kocháme jej medeno - oranžovým telom, keď na druhom brehu vidím Jura, ako beží dolu prúdom. Prebrodím teda za ním a po chvíli mu vyťahujem takmer rovnakú rybu. Juro hovorí, že mu zabrala asi o 150 metrov vyššie. Na UL vybavenie a s vlascom 0,14 mm to bol slušný výkon. Vraciame sa do tábora, kde medzitým Mongoli postavili stany a rozložili oheň. V strede pahreby majú kovovú nádobu, v akej sa kedysi u nás prevážalo mlieko. „Koza, koza" - pokrikujú na mňa, večer bude hostina. Kozu rozsekali na kusy, mäso poukladali do nádoby spolu so zemiakmi, mrkvou a cibuľou. Na jednotlivé vrstvy naukladali kamene, ktoré predtým rozžeravili v ohni. Celé to potom varili a dusili v konvici. Najskôr každý dostal horúci a mastný kameň, ktorý sme si mali prehadzovať v rukách. Cítim zvláštne teplo, ktoré sa príjemne rozlieva do celého tela. Zdá sa mi, že teplota sa stále zvyšuje. Potom dostanem na tanier zopár zemiakov a mrkvy spolu s časťou nohy. Na pohľad to nevyzerá dobre. Keď ale zahryznem do mäsa, oči sa mi rozžiaria. Mäso chutí ako varené koleno a je vynikajúce. Odmeníme kuchárov fľašou vodky a lámanou ruštinou sa snažíme o rozhovor. Ani sme si nevšimli, že sa obloha zatiahla a padajú prvé kvapky, ktoré nás zaháňajú do stanov.

Celú noc pršalo a aj ráno je obloha zatiahnutá. Po raňajkách sa ideme pozrieť dolu pod kemp. Ulovíme zopár lenokov, keď po asi 500 metroch zbadáme jurty a pred nimi rybárov. Nemá význam pokračovať ďalej a pretože začína znovu pršať, vraciame sa do kempu. Dážď je dosť silný a keď na chvíľu prestane pršať, vybehneme pod kemp a ulovíme zopár lenokov. Večer sa chceme vytiahnuť pred domácimi a pripraviť im pečenú rybu. Dosť sa ochladilo a vôbec nebolo jednoduché chytiť zopár rýb. Ryby sme nasolili a naplnili divou cibuľou. Mongoli si oblizovali prsty a my s nimi. Samozrejme znovu sme ich podlievali vodkou. V noci opäť pršalo a väčšinu vecí máme mokrých. Vlastík ma nahovára, aby sme sa išli pozrieť hore až k miestu, kde som chytil 115-ku. Keď prídeme k rieke, zisťujeme, že sa hladina zdvihla a zakalila. Prebrodiť nedokážeme a tak sa na druhú stranu preplavíme na rafte. Kráčame trávnatým brehom proti prúdu a obdivujeme množstvo kvetov. Stále popŕcha a voda v rieke stúpa a kalí sa. Keď prídeme k miestu, kde som chytil rybu, zisťujeme, že na druhú šancu nie je šanca prebrodiť a z miesta, kde stojíme, sa loviť nedá. Otáčame sa preto naspäť. V malej zátoke nad kempom na nymfu chytíme zopár lipňov a na Illexa pridávam dvoch lenokov. Ani chalanom v kempe sa príliš nedarilo. Najviac lenokov chytil Láďo na Illex vo farbe Truitelle. Voda je takmer nechytateľná. Malý potôčik, ktorý som predtým prekročil, sa zmenil na dravú riečku. Keď som sa ho snažil prebrodiť, takmer ma strhol silný prúd. Premokajú nám stany a tak sa rozhodujeme, že náš pobyt ukončíme a vrátime sa do Mörönu.

Ráno využívame chvíľku, keď sa utíši dážď. Balíme stany a naše veci. Hladina v rieke stúpla asi o meter a je úplne kalná voda. Nakladáme veci do UAZ-ov a dúfame, že sa nám bezpečne podarí prejsť cez hory. Aj počasie sa trochu umúdrilo. Okrem jedného úseku, kedy sa autá začali šmýkať dolu kopcom, zvládame cestu celkom v pohode. Teplá sprcha a skvelé jedlo nás rýchlo postavili na nohy. Deň naviac využívame na prehliadku mesta. Ulice tvoria radové drevené domčeky s farebnými strechami. Cesty medzi nimi sú rozbahnené, ale aj tu sa budujú nové asfaltové spolu s obytnými domami. Na jednej strane je to pokrok, na druhej dúfame, že ešte nejakú dobu vydrží tradičná architektúra. Zážitkom je aj návšteva tunajšieho trhu. Nájdete tu takmer všetko. Od domácich produktov - mäsa, koží, odevov až po „značkové" tričká, tenisky či elektroniku. Niektoré výrobky sme nevideli ešte ani u nás. Blízkosť Číny je naozaj cítiť. Zaujímavý je predaj mäsa, ktoré Vám naporcujú priamo pred vami v akejsi garáži. Veľmi pekné sú tradičné kroje, čiapky, topánky, či výrobky z kože a kožušín. Zdenek chce ochutnať domáci nápoj z kvaseného kobylieho mlieka - airak. Za pár drobných si kupuje 7 dcl pohár od domácej babky, ktorá za ním kričí, aby jej nezabudol vrátiť pohár. Každý si odnášame nejaké suveníry a na druhý deň odlietame do Ulanbataru. Tu nás už čaká naša priateľka Enkhe. Ukáže nám aspoň v rýchlosti centrum mesta a potom sa ideme pozrieť na prehliadku tradičných odevov a piesní. Nasleduje spoločná večera a odznaky spoločnosti Ingol za najväčšie úlovky. Skoro ráno sa presúvame na letisko. Odbavenie prebehne bez problémov aj vďaka pomoci Enkhe a jej kolegyne. Večer sme doma na Slovensku. Odnášame si domov množstvo spomienok a zážitkov, ktoré patria k najkrajším v mojom živote.

Jaroslav Sámela

FOTOGALÉRIA