Pri mojich cestách do Mongolska som sa snažil preskúmať čo najviac riek a miest, kde sa lovia tajmeni. Niekoľko výziev predo mnou ešte stojí a tak som uvažoval, že pôjdem tento rok na Altaj a rieku Ur. Počas roka som si ale písal s mongolským plukovníkov vo výslužbe Gončikom, s ktorým som bol na výprave na východe Mongolska na hraniciach s Čínou. Rozprával som mu, že by som sa ešte niekedy rád vybral na rieku Onon, kde som bol už dvakrát pri mojich prvých cestách. Cestovali sme tam vtedy po vlastnej osi a pobyt a rybolov nám pomáhal zabezpečiť náš priateľ Ench, ktorý ale pred našou druhou výpravou na Onon zomrel. Aj preto sme mali na tejto druhej výprave problémy dostať sa do hraničného pásma, ktoré kontrolovali vojaci. Hoci je Onon v tejto časti menšia rieka a neulovili sme v nej vtedy žiadnych kapitálnych tajmeňov, krásna príroda a množstvo druhov rýb, ktoré sa tu vyskytujú si získali moje srdce. Možno si pamätáte, že sme tu ulovili kapitálne amurské šťuky, pstruhy sibírske, lenoky, lipne, hlaváče a samozrejme tajmeňov. Preto, keď som dostal ponuku od Peťa Procházku, šéfa CK Ingol, ktorá sa špecializuje na Mongolsko, či nechcem ísť pozrieť na Onon zistiť, či by sa tam dal spraviť kemp. Bol som zvedavý, či je v rieke stále veľa rýb, či ešte žijú veľké šťuky, v akom stave je tamojšia príroda a okolie vôbec.

Prípravy na cestu

Chcel som sa dostať čo najvyššie k prameňom rieky, ktoré sa nachádzajú v hraničnom pásme s Ruskom. Bolo preto dôležité, či sa podarí Gončikovi spojiť sa s vojakmi a zabezpečiť vstup do hraničného pásma. Začiatkom roku som dostal vytúženú správu. Všetko je pripravené, môžete prísť. Uvažoval som vybudovať tábor na miestach, kde som už bol a odtiaľ na koňoch, pešo a na rafte sa pokúsiť dostať čo najvyššie proti prameňom rieky. Na takúto výpravu nemôže ísť veľa ľudí a tak okrem mňa pribudli moji dvaja priatelia, s ktorými som už v Mongolsku bol avedel som, že sa dá na nich spoľahnúť – Vlasto Těšický a Laco Mlynarovič. Škoda, že medzi nimi chýbal Peťo Zachar, ktorý mi celú výpravu pomáhal pripraviť. Časovo sme našu cestu naplánovali na prelom júna a júla, čo bola pre mňa ďalšia výzva, pretože na Onone som bol vždy na jeseň. Tesne pred odchodom som dostával z Mongolska správy o daždi, chlade a vysokej vode. Gončik ma ale ubezpečoval, že všetko je v poriadku, akurát je veľa ovadov a komárov. Po prílete do Ulanbátaru nás čakala Enche, zamestnankyňa Ingolu, Gončik a šofér. Zisťujeme však, že nám neprišla Lacova batožina. Zvažujeme, čo urobiť. Enche nám radí, aby sme išli a ona batožinu na druhý deň pošle za nami. Je dobre, že sa tu máme na koho spoľahnúť. Nasadáme do UAZ-u a vyrážame na severovýchod.

Kemp a jeho okolie

Cesta prebehla bez problémov až na veľké teplo a komáre, ktoré nás otravovali pri každom zastavení. Asi po 10 hodinách sme v kempe. Gončik postavil jurtu na mieste, o ktorom so mu písal. Okrem neho bude s nami kuchárka a šofér, ktorí budú bývať v zrube. Nás to ale ťahá k rieke a tak ani nevybaľujeme veci, berieme prúty a ponáhľame sa k vode. Rieka je priezračne čistá a oproti minulosti odhadujem, že je približne o 50 cm nižšia. Chytám na mieste, kde som bol pred rokmi. Sú tam tie ryby alebo nie? Z úvah ma preberá prudký záber. Asi 50 cm sibírsky pstruh neodolal môjmu vobleru. Darí sa aj Lacovi s Vlastíkom a každý zdoláva zopár lenokov. Pridávame aj nejaké lipne a Laco aj malého tajmeňa. Začína sa stmievať a tak sa vraciame do tábora. Vtom začujem Vlastíka, ako bojuje s väčšou rybou. Je už skoro tma, keď vyťahuje 94 cm tajmeňa. Skvelý začiatok. Unavení zaspávame a tešíme sa na ďalší deň. Prebúdzame sa do horúceho dňa. Vonku na nás útočí množstvo komárov a ovadov. Našťastie naše repelenty zaberajú a hoci je teplo, vyťahujeme košele s dlhým rukávom. Výdatné raňajky nám nalievajú nové sily. Navrhujem, aby nás šofér vyviezol k Jurovej skale, kde pred pár rokmi náš kamarát Juro Mrázik chytil 125 cm hlavátku. Odtiaľ prejdeme asi 12 km pešo do kempu. Až teraz vidím, že príroda na okolí je krásne zelená a plná rozkvitnutých kvetov. To sme na jeseň nevideli. Nad Jurovou skalou prejdeme kúsok proti prúdu. Chytám na voblery v prírodných farbách, ktoré vzhľadom na nízky stav vody nejdú príliš hlboko. Snažím sa pohybovať čo najtichšie, lebo v čistej vode a slnečnom dni ryby vidia na veľkú diaľku. Prekvapilo ma, že výraznejšie farby a voblery, ktoré boli minulý rok úspešné v podobných podmienkach na Delgermorone, tu až také úspešné neboli. Používam tradičnú a overenú zostavu – ľahší prút Daiwa Morethan s navijakom Daiwa Morethan Branzino a ťažší Sportex s 4000-kou Daiwou Ballistic, ktorý som zobral otestovať do náročných podmienok. Sibíraky a lenoky často stoja v pomalšej a hlbšej vode a my s úžasom sledujeme, ako prenasledujú naše nástrahy a často ich zoberú až priamo pred našimi nohami. Viaceré úlovky presahujú 60 cm a súboje s nimi si užívame plnými dúškami. Keď uvažujem, že sa otočíme pôjdeme dolu, vidím na konci hlbšej pláne skalu. Za ňou by mohlo niečo stáť. Vymieňam vobler za väčší, hádžem k druhému brehu a nechávam vobler naplaviť za skalu. Keď vyrovnám oblúk a pridržím vobler v prúde, prichádza úder. Ryba sa rozbieha dolu prúdom. Dobre nastavená brzda ako i celá zostava nedávajú rybe veľkú šancu a ja zdolávam prvého tajmeňa z Ononu nad 1 meter. Prichádzajú aj chalani, premeriavame rybu, ktorá má 103 cm, urobíme zopár fotiek a smerujeme dolu. Pri Jurovej skale z vysokého brehu vidíme vo vodestáť na dlhej pláni asi 7 tajmeňov. Najväčší má určite cez 120 cm. Skúšame všetky možné nástrahy, ale ryby na ne nereagujú. Zaujal ich iba Vlastíkov gumový ripper, ale záber neprišiel. Cestou do kempu sme chytili ešte niekoľko menších tajmeňov, sibírakov a lenokov a ani sme nezbadali, že sa začalo stmievať. Poslednú časť už radšej ani nelovíme, ale pridávame do kroku, aby sme sa stihli vrátiť za svetla do kempu. Je dôležité vedieť si rozvrhnúť čas tak, aby ste sa včas vrátili na dohodnuté miesto. Aj my sme si postupne mapovali rieku a naše schopnosti. Veľkou výhodou bolo, že sme tu už v minulosti boli.

Raft

Prvý deň sa nám vydaril nad očakávanie, až na dotieravý hmyz a veľké teplo. Dobre padla aj teplá sprcha a na mongolské pomery naozaj výborná strava. Navštívili nás aj vojaci z neďalekej stanice a tak pri fľaške vodky a pive pripíjame na priateľstvo a družbu. Podarilo sa nám spojiť aj s Enche, ktorá nám oznamuje, že dorazila Lacova stratená batožina a na druhý deň ju pošle za nami. Ráno balíme do raftu zásobu tekutín, repelenty a prúty. Je výhodou, že do raftu môžeme naložiť viac vecí. Pokúsime sa dostať až k mostu, kde nás bude čakať šofér, ktorý medzitým prejde zobrať Lacovu batožinu do asi 200 km vzdialeného mesta, kde ju poslala Enche z Ulanbátaru autobusom. Zdá sa mi, že v dolnej časti rieky je rýb menej ako hore. Až keď zmenšíme nástrahy, pribúdajú zábery. Veslujeme dolu prúdom, keď tesne pred raftom zaloví tajmeň. „Hoď mu to tam !", kričím na Laca, ktorý má voľné ruky. Sotva sa vobler dotkne hladiny, vystrekne voda a Laco zasekáva. Zoskakuje z člna do vody a po peknom súboji zdoláva 91 cm tajmeňa. Prichádzame k hore, pod ktorou som kedysi chytil slušnú rybu. Pomenoval som ju Peťova skala, ktorý mi tu vtedy spravil pekné fotografie. Voda nie je príliš hlboká. Snažíme sa hádzať k druhému brehu, ale sme bez záberu. Až na konci v plytkej vode, takmer pod našimi nohami, vidíme dva tiene. Aj ryby nás zbadali a pred nami utekajú dva tajmene okolo 110 – 120 cm. Neviem presne odhadnúť vzdialenosť k mostu a tak sa radšej opierame do vesiel. Míňame krásne miesta a vidíme ďalšie pekné ryby. Určite sa sem ešte vrátime. K mostu prichádzame takmer po tme. Čaká nás tu už šofér s pomocníkom a s Lacovou batožinou. Videli sme množstvo rýb. Na tento úsek sa ešte vrátime, ale rozdelíme ho na dve časti, aby sme ho mohli lepšie preloviť. Musíme ale nájsť miesto v polovici úseku, kde sa bude dať dostať autom k rieke a spustiť raft.

V hraničnom pásme

Našim cieľom bolo zmapovať horný úsek Ononu a proti prúdu sa dostať najvyššie ako to pôjde. Prvú časť sme chceli preskúmať pešo. Stúpame do kopca po hrboľatej ceste vyjazdenej od vojenských áutna UAZ-e a sledujeme rieku, ktorá sa vinie v údolí pod nami. Keď zídeme nižšie, zmizne nám celkom z dohľadu kvôli porastu smrekovcov a kríkov, ktoré lemujú cestu. Orientačný bod je ovo, posvätné miesto z navŕšených skál s modrými stuhami na vrchole kopca. Je ho vidieť do ďaleka. Snažíme sa odhadnúť vzdialenosť, ktorú by sme mohli prejsť k Jurovej skale, kde je prístup autom. Zastavujeme šoféra a cez les smerujeme k rieke. V horúcom počasí v broďákoch a s všadeprítomnými ovadmi to nie je nič príjemné. Asi po jednom kilometri prichádzame k rieke.

Pred nami sa rozprestiera dlhá plytká pláň. Tu asi veľa rýb nebude. Na rotačky a malé voblery zdolávame zopár menších lenokov. Poháňam chalanov, aby sme sa tu nezdržiavali. Verím, že pred nami sú lepšie miesta. Prichádzame k miestu, kde je hĺbka nad jeden meter. Rozostupujeme sa asi 10 metrov od seba. Hádžem k druhému brehu. Cítim, ako sa 10 cm Cormoran Minnow vo farbe bielej ryby zanára a po pár metroch ostane stáť. Zasekávam takmer súčasne s Lacom. Po chvíli zdolávame obaja asi 75 cm tajmeních dorastencov. Kým vypíname a púšťame ryby, Vlastík sa posunul do stredu pláne, kde vidieť zopár skál pod vodou. Prudký záber a na hladine sa ukazuje slušná ryba. Okamžite vyráža za skalu. Hoci sa ju Vlastík snaží udržať, rybe sa darí pretrhnúť šnúru o skalu a uniká. Pokračujeme ďalej. Na podobných miestach ulovíme ďalšie hlavátky, ale žiadna nepresahuje 80 cm. Teší ma, že sme ulovili aj niekoľko pstruhov sibírskych nad 60 cm a množstvo lenokov. V dohodnutom čase prichádzame k Jurovej skale, kde nás už čaká auto so šoférom. V jurte je už pripravená chutná večera a po nej chystáme plány na ďalší deň.

Jaroslav Sámela