Pri ceste do Mongolska sa môže veľa vecí skomplikovať. Môže vás zastihnúť zlé počasie, ryby nemusia brať tak, ako ste si predstavovali, poruchy áut, či meškajúce lety nie sú výnimkou. Preto je veľmi dôležité, aká sa stretne partia ľudí. To býva naozaj rozhodujúcim faktorom a za tie roky to môžem iba potvrdiť. S ľuďmi, s ktorými si rozumiete, sa ľahšie znášajú všetky komplikácie, ale aj prežívajú pekné chvíle a zážitky. Od svojho začiatku som mal šťastie, že som sa stretal so skvelými ľuďmi, na ktorých som sa mohol spoľahnúť. Jedným z nich bol aj Láďo Mlynarovič. Keď som ho prvýkrát zobral so sebou do Mongolska, vedel som, že je skvelý rybár a dobrý človek, ktorý miluje prírodu. Ak sa takýto človek dostane do Mongolska, bude sa sem chcieť stále vracať. Keď sme pred rokom naplánovali našu šiestu spoločnú výpravu, moju už celkovo jedenástu, nečakal som, že na ňu nakoniec pôjdem sám. Žiaľ Láďo nás začiatkom minulého roka nečakane opustil. Dobre som si pamätal, že mi niekoľkokrát hovoril, že by o dva roky chcel s nami zobrať aj svojho syna Lacka. Vedel som, že toto jeho želanie musím teraz splniť ja. Lokalitu sme spoločne vybrali už pred rokom. Naša voľba padla na Tengis, kde sme ešte neboli. Ja som už trikrát v tomto kempe prespal a pár dní aj lovil, keď som prechádzal na Chanagaj. Kemp sa nachádza na sútoku  riek Tengis a Chanagaj-Šiškid. Minulý rok sa tu ulovil kapitálny tajmeň o dĺžke 145 cm. Kemp je veľmi dobre vybavený, veď sa v ňom nachádzajú sprchy s teplou vodou, pohodlné chaty, skvelá kuchyňa a dokonca aj splachovacie WC. Na mongolské pomery skrátka prvá trieda.
Mladého Lacka som prehovárať nemusel. Je to tiež rybár a po otcovi zdedil aj lásku k prírode. Okrem neho s nami cestoval aj Láďo, vlastne jeho popol, ktorý sme chceli vysypať do rieky Chanagaj – Šiškid. Našu výpravu tvoril ešte Vít, ktorý bol so mnou aj s Láďom už dvakrát v Mongolsku a ďalší traja členovia, ktorých som doteraz nepoznal. Jirko – lekár z Prahy a dvaja Maťovia, z ktorých jeden mal naše zážitky nafilmovať. Mali sme rezervovaný posledný termín od 30.9. do 14.10.2019. V tomto čase už v Mongolsku býva chladné počasie. Môže sa stať, že rieka zamrzne, bude silný mráz a bude snežiť. Cesta môže byť náročná, ale ryby by mohli v tomto čase brať.  Dohodli sme sa, že pôjdeme spoločne z Prahy cez Moskvu a potom smer Ulanbaatar. Tesne pred odchodom sa dozvedáme, že vnútroštátne linky v Mongolsku nelietajú a tak z Ulanbaataru do Murunu pôjdeme autobusom, čo bude aj pre mňa nový zážitok. Let prebehol bez problémov. Stíhame aj pivo na moskovskom letisku Šeremetevo. Prvý šok prichádza po prílete do Ulanu. Lackovi a Maťovi-filmárovi nedorazila batožina. Čakať na ňu nemôžeme. Už aj tak stratíme veľa času cestou autobusom. Našťastie je tu Enkhe, naša mongolská spojka, ktorá vie po slovensky a pracuje pre Ingol. Sľubuje, že batožinu vyzdvihne a pošle za nami autom. Je mi ale zrejmé, že chalani budú minimálne 2 - 3 dni bez hlavnej batožiny.
Cesta autobusom prebehla celkom v pohode, nad moje očakávania. Rozložili sme sa cez sedadlá a napriek prašnej ceste cez step sme zaspali. Cez deň bolo dosť teplo, asi 10 – 12 stupňov, no v noci klesali teploty pod 0 stupňov. Po 12 hodinách cesty prichádzame do Murunu. Je už tma, sme unavení a tak sa rozhodujeme, že prenocujeme v hoteli a ráno budeme pokračovať. Prvá skupina 6 osôb, ktorí idú dolu na Chanagaj, chce vyraziť už o piatej ráno. Majú to o niečo ďalej ako my a tak je to celkom správne rozhodnutie. Ja navrhujem, aby sme vyrazili až okolo 8:00 a pred odchodom si ešte nakúpili zásoby na cestu. Cesta na Tengis by mala z Murunu trvať asi 10 – 12 hodín. Zásoby sa nám určite zídu. Kupujeme kartón vodky, pivo, vody, nejaké keksy, čokolády a zopár drobností. V Mongolsku sa už dá kúpiť takmer všetko ako u nás. Nakladáme to do dvoch starých Toyot Landcruiserov a vyrážame do hôr. Stále je na toto ročné obdobie veľmi teplo. Cesta pokračuje zo stepi  do hôr  do vyššej nadmorskej výšky. Na prvom kopci nás prekvapí prvá snehová búrka, ale počasie sa po chvíli opäť mení a je znovu teplo. Brodíme cez prvú rieku, keď sa nám začne dymiť z kolesa. Odstavujeme auto a šofér sa s kladivom a kliešťami snaží opraviť rozbité koleso. Po hodine to vzdáva. Rozbité ložisko sa opraviť nedá. Šofér druhého auta sa vracia a  ide k jurte, ktorú vidíme v stepi. Sme tu totiž bez signálu a potrebujeme pomoc. Našťastie pastier má v jurte telefón, ktorým sa dá dovolať do Murunu. Šofér nám hovorí, že príde nové auto. Sme od Murunu asi 2 - 3 hodiny cesty, takže to tak skoro nebude. A tak si pobyt spríjemníme návštevou domácich v jurte. Pastieri, ktorí žijú tradičným životom, sú pohostinní ľudia. Ponúkajú nás čajom s jačím mliekom, smotanou, sušeným syrom a v hrnci varia „klobásky“. Sú to ovčie vnútornosti a črevá plnené krvou a zvyškami potravy. Už to z mojich ciest poznám. Toto do úst nedám. Kolegovci ale neodolajú a chcú ochutnať miestne špeciality. Črevné problémy na seba nenechajú dlho čakať. Vyťahujeme teda vodku, aby sme sa domácim odvďačili. Deťom rozdáme cukríky, je vidieť, že aj my sme pre nich spestrením ich každodenného stereotypu. Konečne prichádza náhradné auto. V stepi sme strávili osem hodín. Pomaly sa začína zvečerievať.

Po hodine cesty dostávame defekt. Našťastie šofér má náhradné koleso a tak po rýchlej výmene pokračujeme ďalej. Lacko sa ma pýta, či je to normálne a ja ho ubezpečujem, že je to v poriadku a nič sa nedeje. Náš nový šofér sa v teréne príliš dobre neorientuje a prvé auto sa pred nami často stráca z dohľadu. Zotmelo sa a my prichádzame do hôr. Terén s zhoršil, cestu takmer nevidno. Rovinatá step sa mení na skalnatý terén. Prebrodili sme zopár riečok. Roztopený sneh mení cestu na bahnitý terén. Aj za svetla by bol problém pokračovať. Pred jedným z brodov náš šofér neodhadne cestu a tak naše auto vletí do bahna. Kolesá sa pretáčajú a my klesáme hlbšie a hlbšie...V lese hľadáme konáre a popadané stromy, ale z bahna sa dostať nevieme. Vracia sa aj prvé auto. Šofér ale nemá lano a rukami sa snaží odhrabať kolesá. Teplota klesla pod bod mrazu. Zo stromov robíme páku, auto ale nevieme nadvihnúť. Naviac sme utrhli ventil a koleso vyfučalo. Rozmýšľame, čo ďalej. Nechce sa mi zostať v zapadnutom aute a tak presadáme všetci do druhého auta. Pri zapadnutom aute ostane iba šofér a fľaša vodky. Zajtra mu pošleme pomoc. My pokračujeme ďalej siedmi v jednom aute. Natlačení ako sardinky, v noci, v mraze stúpame do hôr. Auto niekoľkokrát zapadne, ale šoférovi sa darí vyhrabať sa a nájsť novú cestu.
Unavení na pokraji vyčerpania, konečne ráno o piatej prichádzame do kempu. Padám do postele a budím sa až o 13:00. Nestihol som sa ani pozdraviť s druhou skupinou, ktorá ráno pokračovala na raftoch a ťavách dolu riekou na kemp Chanagaj. Na nohy ma postaví výborný obed a teplá sprcha. Kemp Tengis je na mongolské pomery naozaj nadštandartne vybavený. Má teplú sprchu, splachovacie WC, pohodlené postele ale i výbornú kuchyňu. Netrpezlivo rozbaľujeme batožinu, skladáme prúty a naše kroky smerujú na sútok Tengisu a Šiškidu. Ďaleko dnes ísť už nemôžeme, o chvíľu bude tma.

Na sútoku som už v minulosti chytal. Viem, že je to dobré miesto a chytil som tu kapitálneho lenoka okolo 70 cm veľkého. Skúšam overenú klasiku v podobe 15-centimetrového voblera minnow vo farbe pstruha, ktorý mi tesne pred odchodom poslal 3stan. Už v minulosti som na jeho voblery pochytal pekné ryby a teraz mi vyrobil vobler pripomínajúci môj obľúbený Whitefish od Salma. Prehadzujeme sútok, ale záber nemáme. Stále je dosť teplo a slnečno. Jirko na rotačku zdoláva prvého lenoka. Brodím krajom ostrova a pozorujem vodu. Je dosť čistá, hladina je v normále, možno trochu zvýšená a voda je dosť teplá. Čakal som, že uvidím kŕdle lipňov, ale videl som na hladine iba zopár krúžkujúcich rýb. Konečne mám záber. Spod podomletého brehu neodolal vobleru lenok. Má asi 60 cm. Mením vobler za menší a pridávam ďalšie dve podobné ryby. Na konci prúdu v plytšej vode, mi na vobler útočia lipne. Dvoch sa mi podarilo zaseknúť a zdolať. Majú krásne vyfarbenú chrbtovú plutvu, oranžové telo a tmavý až čierny chvost. Nechce sa mi zabávať s lipňami a tak sa snažím zabrodiť ďalej od brehu a skúšam väčší vobler. Začína sa stmievať. Keď už chcem odísť, takmer pod nohami mi na vobler zaútočí väčšia ryba. Záber som nečakal a nástrahu jej vytrhávam tesne pred papuľou. Viac záberov nemám. Aj ostatní chytili iba zopár lenokov a lipňov. Zajtra budeme mať viac času a prejdeme väčší úsek rieky. Pri večeri sa rozdeľujeme na dve skupinky. Každá pôjde po jednej strane rieky a uvidíme, ako sa nám bude dariť.

Ráno sa s Víťom a Lackom preplavíme na rafte na druhú stranu. Raft tu necháme a pešo pôjdeme dolu prúdom po ľavej strane. Do rieky sa z tejto strany vlievajú dva prítoky – Veľký a Malý Saryk. Pešo kráčame hore na lesnú plošinu. Cez ňu by sme sa mali dostať k Saryku a popri jeho brehu zídeme až na sútok so Šiškidom. Keď idete niekde prvý krát, je dobre zistiť si vopred informácie ako a kam sa dostanete, tu už vám nemá kto poradiť a ľahko by ste sa mohli stratiť. Na sútoku je dobré miesto, treba to tu vyskúšať. Je príjemné počasie a voda je čistá. Chalani skúšajú menšie nástrahy. Lacko na rotačku zdoláva prvého lenoka. Vít bojuje s väčšou rybou. Je to asi 80 cm tajmeň. Ja skúšam gumy, ale záber nemám. Pokračujeme dolu prúdom, ale ďalšie zábery neprichádzajú. Cestou míňame starý zrub, kde by sme chceli ísť prenocovať. Kúsok pod ním je opustené orlie hniezdo. Konečne mám záber, ale pri záseku mi praskla šnúra a rybu som iba zacítil a podo mnou sa urobil veľký vír. Používam na gumy iba jednoháčiky a tak verím, že ryba sa nástrahy dokáže zbaviť. Ani si nepamätám, kedy sa mi naposledy pri záseku pretrhla šnúra. Mrzí ma to o to viac, že to bol môj jediný záber od tajmeňa za celý deň.
Prichádzame k Malému Saryku. Je tu krásne miesto, ale na veľké nástrahy záber nemáme. Až keď zmenším nástrahu na 10 cm vobler, zaútočí mi naň pekný lenok. Má takmer 70 cm. Po chvíli zdolávam ešte jedného, o niečo menšieho. Podobné ryby tu chytili aj Vít s Lackom. Ďalej nepokračujeme. Musíme sa pešo vrátiť a tma môže prísť veľmi rýchlo. Nerád by som kráčal v noci cez les. Ešte za šera prichádzame k raftu a preplavíme sa na druhú stranu do kempu. Už nás tu čakajú chalani, ktorí išli po druhej strane. Veľa rýb ale nechytili. Ale Maťovi sa podarila na gumu krásna 124 cm ryba. Hovoril, že nástrahu hodil do stredu rieky a myslel si, že visí. Odklopil naviják a snažil sa za pomoci konára šnúru uvoľniť. V tom mu šnúru z rúk začalo niečo ťahať a on zdolal slušného tajmeňa. Celkovo sme ale dnes veľa záberov nemali.

Moji parťáci sú unavení a chcú s Jirkom ostať pri kempe. Ja s Maťom V. a Marťasom pôjdeme na druhú stranu, kde som bol včera. Obdivujem Maťa-filmára. Na chrbte nosí veľký batoh s filmárskou technikou. Ani jemu neprišla všetka batožina, ale i tak sa snaží nafilmovať naše zážitky. Okrem toho nosí aj rybársku výbavu. Hovorí, že mu chýba hlavne dron, z ktorého mohol natočiť pekné zábery. Pri Saryku záber nemáme, ale ukazujem chalanom skalu o niečo vyššie nad sútokom. Tam by mohla stáť nejaká ryba. Keď pôjdeme naspäť, skúsime tam prebrodiť. Na brehu vyrástla jurta, ktorá tam včera nebola. To pastier, ktorý prišiel so svojimi stádami, si tu rozložil príbytok. Pod lesom sa pasú ťavy a Maťo nemôže prísť o také zábery. Ja s Marťasom prechytávame úsek, kde som včera utrhol rybu. Marťas má na gumu záber a zdoláva peknú asi metrovú rybu. Voláme na Maťa, aby ho prišiel natočiť, ale ten nás nepočuje. Tak mu spravím pár fotiek a hneď na ďalší hod mám záber na vobler od 3stana ja. Pekne stavaný, 103 cm tajmeň, je po chvíli na brehu. Hľadáme Maťa, ale nikde ho nevidíme. Nie som z toho moc nadšený. Nemám rád, keď sa niekto vyberie sám. V Mongolsku sa vám môže hocičo prihodiť. My sme ale chytali pod vysokým brehom a tak nás mohol prehliadnuť a zísť nižšie dolu prúdom. Ryby príliš pri chuti nie sú. Stále hľadáme pohľadom Maťa a až nad Malým Sarykom konečne vidím postavu v lese pred nami. Je to Maťo. Hovorí, že prišiel až k Malému Saryku, kde chytil štyroch lenokov a potom sa vracal proti prúdu. Hovorím mu, že nabudúce sa má držať pri nás alebo postupovať popri brehu. Nemá význam pokračovať dolu, keďže Maťo to tam už prechytal a tak sa vraciame naspäť a vyskúšame ešte miesto, kde sme chytili dve ryby. Maťo nás predbieha a keď prichádzame k Veľkému Saryku, vidíme Maťa, ako bojuje s peknou rybou. Hovorí, že prebrodil Saryk a za kameňom, kde sme ráno uvažovali chytať, na prvý hod mu gumu zobral tajmeň. Ryba má 121 cm a je v dobrej kondícii. Viac záberov tu už nemáme. K raftu prichádzame potme. Chalani v tábore nám hovoria, že sa bavili s lipňami a lenokmi, nič väčšie však nechytili. My im ukazujeme naše úlovky. Tri ryby nad meter je dobrý výsledok, ale každý sme mali iba po jednom zábere. Na túto ročnú dobu je príliš teplo a jasno, čo rybám asi príliš nesedí. Snáď sa to časom zlepší.

Večer rád sedávam s domácimi Mongolmi a snažím sa od nich získať nejaké informácie o ich živote. Často ale okrem ich jazyka neovládajú žiadnu cudziu reč, maximálne pár ruských slovíčok. Ale aj to stačí. Správcom nášho kempu je Zorgo. Má 42 rokov a dve deti. Chlapec má 12 a dievča 10 rokov. Dievčatko je zhovorčivé a snaží sa rozumieť, čo jej hovorím. Naučil som ich hrať karty a odvtedy ma čakali každý deň, kedy prídem z rýb a budeme hrať. Samozrejme vždy vyhrali zopár sladkostí, čo im robilo radosť. Chodia do školy na týždňovky a bývajú v škole. Zorgo ich vozí v pondelok ráno 3 – 4 hodiny autom a v piatok ide pre nich. Ak je zlá cesta, idú na koňoch. Kuchárka mi prezradila, že chlapec zo školy uteká. Zo začiatku ho učitelia naháňali po lesoch a vodili naspäť. Neskôr ale utekal hlbšie do tajgy a tak ho prestali hľadať, aby sa mu niečo nestalo. Takto sa vracia domov, čo nie je správne ale Zorgo mu to toleruje. Ani on veľa času štúdiu nevenoval. Zorgo patrí k bohatším Mongolom v tomto regióne. Má asi 30 kráv, 20 koní, ovce a kozy. Má aj pastierov, ktorí sa mu starajú o dobytok. Slušne si zarobí aj ako správca kempu a sprievodca. Hovorí, že syn školy nepotrebuje, stačí, keď vie čítať, písať a počítať, čo som sa mu snažil vyhovoriť a vysvetliť význam vzdelania. Netuším ale, či si moje slová vzal k srdcu. Život v tejto časti krajiny je ťažký a najlepšou školou je tu život sám. Žiaľ často do toho ešte zasahuje alkohol, ale to by bolo na samostatnú kapitolu. Hlavne, keď je vonku mínus 30-40 stupňov.

Moji parťáci si oddýchli, dobre sa vyspali a tak ich smerujem na druhú stranu na pešiu rybačku. Poriadne sme ešte neprelovili druhú stranu priamo od kempu po Veľký Saryk. Vždy sme rieku obchádzali po horskej plošine, aby sme si skrátili cestu až k Saryku. Teraz pôjdeme po jej brehu. Druhá skupina pôjde so Zorgom na rafte dolu. Hneď za kempom sa rieka spomaľuje, rozlieva sa do strán a vytvára hlbokú tiahlu jamu s bahnitým dnom. Aj sem ale často tajmene zablúdia a chytilo sa tu zopár kapitálnych rýb. Problémom sú ale riasy a trávy, ktoré zasahujú od brehu až po hlbšiu vodu. Brodenie cez bahno a riasy je náročné, podobné je to s vedením nástrah. Skúšam ťažšiu gumu. Približne sto metrov pod kempom mám záber. Priznám sa, že sa mi toto miesto príliš nepáčilo a záber ma prekvapil. Je to asi 90 cm tajmeň. Takmer súčasne kúsok podo mnou zdoláva rovnakú rybu aj Vít. Nie je to zlý začiatok.
Asi po 300 metroch sa tok zužuje, voda sa zrýchľuje a preteká cez veľké balvany. Len ťažko je tam udržať nástrahu. V jednom oku pri druhej strane sa voda trochu spomaľuje. Tam smeruje moja nástraha. Držím prút nad hlavou, aby mi šnúru nebral prúd. Guma skáče po dne, mám pocit, že do nej niečo ťuklo a potom nástraha zrazu oťažie a zastane. Zasekávam, ryba sa drží pri dne, silný prúd jej dodáva silu. Je mi jasné, že ju nesmiem pustiť dolu prúdom. Našťastie sa drží za kameňom vo vracáku. Snažím sa ju dostať krížom cez prúd. Ryba využíva silu toku ale našťastie smeruje k môjmu brehu. Tu pod nohami je prúd najsilnejší a ryba uniká dolu prúdom. Držím ju dosť napevno a priťahujem ju ku kraju. Jednoháčik je pevne zaseknutý v kútiku papule a ja rybu vylovujem za chvost na breh. Nie je až taká veľká, ako som si myslel, prúd jej dodával silu. Do metra jej chýbajú dva centimetre a je pekne stavaná. Rýchle foto a rybu púšťam späť. Postupujeme nižšie, tok sa rozlieva do šírky, voda nie príliš hlboká. Skúšame rôzne nástrahy, ale bezúspešne. Až keď chalani nasadia menšie voblery, chytia zopár lenokov. Ja už žiadny záber nemám. Pri Veľkom Saryku sa otáčame a vraciame sa naspäť do kempu. Chalani, čo boli na rafte hovoria, že mali iba dve ryby. Jedna mala 124 cm, čo je skvelé. Záberov je ale menej, ako som čakal.

Jaroslav Sámela