Keď som pred dvomi rokmi po prvýkrát navštívil túto krajinu, dúfal som, že sa mi sem ešte niekedy podarí vrátiť. Začiatkom tohto roka sme sa s Peťom rozhodli, že sa sem na jeseň vyberieme znova. Oslovili sme aj našich dvoch kolegov, ktorí tu boli s nami, či pôjdu opäť. Paľo sľúbil svoju účasť, Robo však už mal pre tento rok niečo naplánované. Už na prvú výpravu chcel ísť s nami Vlasto, tak sme ho doplnili do našej partie, ktorú tvorili Peťo Zachar, Paľo Konečný, Vlasto Těšický a ja. Napísali sme našej známej Alene, ktorá žije v Ulanbatare a vlastní zrub, kde sme boli aj pred dvomi rokmi, či má voľný nejaký septembrový termín. Dostali sme kladnú odpoveď a tak sa Peťo hneď pustil do zháňania leteniek. Podarilo sa nám rezervovať letenky za takmer polovičnú cenu ako pred dvoma rokmi. S napätím som odrátaval každý deň, ktorý chýbal do nášho odletu. Postupne sme si dokupovali výbavu, ktorú v Mongolsku nemôžete podceniť. Oproti minulej výprave sme niesli menšie množstvo nástrah, keďže  sme už vedeli, ktoré tu fungujú lepšie a ktoré nie je treba ani brať. Niesol som so sebou dva prúty - tvrdší Sportex a mäkkší Norstream, dva navijaky s vlascami 0,25, 0,30 a 0,35 mm a so šnúrou 0,18 mm, broďáky, lepiacu sadu, oblečenie do chladného, ale i teplejšieho počasia, spacák, slaninu, salámu, pár sáčkových polievok, korenie a slivovicu. Zabudnúť nesmiete ani na drobnosti, ako sú napr. kliešte, kvalitné karabinky, náhradné háčiky alebo čelová lampa. Z nástrah to boli hlavne voblery prírodných farieb (Rapala, Salmo, Spro, Kinetic, ...), zopár rotačiek č. 3 - 5 a gumové nástrahy. Keďže som mal so sebou aj jemnejší prút, zobral som aj 5 - 7 cm voblery, gumenné nymfy a smáčky. Už minule sme chytali aj na jerkové nástrahy a tak nechýbali  v mojej výbave ani teraz.

Po dlhej a namáhavej ceste nás víta prekrásna mongolská krajina

Strastiplná cesta do Mongolska

    Tesne pred odletom sme napísali Alene, ktoré potraviny nám má zakúpiť v Ulanbatare a netrpezlivo sme odrátavali dni do nášho odchodu. Ťažko popísať, čo má láka na toto nedostupné miesto na opačnom konci sveta, bez vody, elektriky a civilizácie. Mnohí moji známi si ťukali na čelo, že chcem ísť do tej divočiny znova.
    24. septembra sme ráno vo Viedni nasadli do lietadla  smer Moskva. Po dva a pol hodinovom lete sme strávili ďalšie 4 hodiny čakaním na letisku Šeremetevo v Moskve. Potom sme nasadli do Airbusu  smer do Ulanbataru. Všetko šlo doteraz až príliš hladko, až na niekoľko osobných prehliadok, neochotný personál a vysoké ceny na letisku v Moskve. Po šesť a pol hodinovom lete sme začali konečne pristávať nad Ulanbatarom. Zdalo sa mi, že v svitajúcom ráne vidím dolu sneh. Moji kolegovia ma však presviedčali, že je to piesok, pretože pred odchodom pozerali na internete predpoveď počasia v Ulanbatare, kde malo byť 10 stupňov a žiadny sneh. Výhľad pod nami postupne zakryla biela hmla. Lietadlo 5-krát zakrúžilo nad letiskom a potom začalo stúpať a letieť preč. Spomenul som si, ako pred dvomi rokmi pri ceste domov, sme stáli asi dve hodiny v sibírskom Irkutsku pri jazere Bajkal. Kapitán nám oznámil, že letisko neprijíma a pristaneme opäť v známom Irkutsku. Na letisku nás zatvorili do terminálu, ktorý pripomínal 4. cenovú skupinu. Otvorili jeden bufet a celú budovu obkľúčili ozbrojenci. To asi preto, aby sme náhodou neemigrovali do Ruska. V hale boli s nami aj psy Talianov a Francúzov, ktorí išli poľovať do Mongolska. Keďže sme nemohli von, museli ich venčiť vo vnútri haly. Neskôr nás presunuli do hotela, ktorý bol opäť strážený a dali nám dve hodiny, aby sme sa osprchovali a najedli. Volali sme Alene, čo sa deje v Ulane. Povedala nám, že v noci napadlo asi 30 cm snehu, ale dopoludnia bol už roztopený. Neskoro večer nás opäť naložili do lietadla a okolo polnoci, s asi 17-hodinovým meškaním, pristávame konečne v Ulanbatare. Alena nás naštastie očakáva a ponúka svoj byt, kde môžeme prespať. Skoro ráno chceme vyraziť k Ononu k nášmu zrubu.
    Ráno sa zvítame s našim známym šoférom Pudžem a na UAZ-e vyrážame do mongolských stepí. Prvé 4 hodiny je asfaltová cesta, neskôr sú to už iba vyjazdené koľaje cez step. Večer o 18-tej prichádzame do spodného „luxusného“ zrubu, kde Alena chová dobytok. Je vidieť, že nášmu šoférovi sa už nechce ďalej a je viac unavený ako my. Keďže sme však stratili jeden deň v Irkutsku, napriek jeho protestom ho po krátkej prestávke prinútime pokračovať do horného zrubu. Po ceste nás ešte asi hodinu zdržiavali kontrolou pokraničiari, ale nakoniec po 56 hodinách cesty zo Slovenska zaľahneme do spacákov . Hoci je v zrube pod nulou, spíme ako zarezaní. Ráno sa prebúdzame do krásneho slnečného dňa.

Peťo a prvá ryba výpravy

Prvý deň lovu na Onone

    Rýchlo zjeme praženicu so slaninou a už sa ponáhľame k rieke. Zastavujeme sa pri našom strome - smrekovci, ktorý prežil už nejeden požiar či víchricu. A už do vody dopadajú naše nástrahy. Začíname s menšími nástrahami - 7 centimetrovým Executorom od Salma a rotačkami. Každý chce chytiť prvý rybu. Ako prvý boduje Peťo s lenokom a po ňom i ja. Postupne chytáme zopár rýb, len Vlastík ako nováčik zatiaľ nič. Postupne prichádzame na úroveň nášho zrubu a ja idem odložiť nejaké oblečenie, pretože sa mi zdá dosť teplo. Kým sa vrátim, Peťo mi zvestuje, že Vlastík chytil rovno pred zrubom asi 80 cm tajmena. Je to dobrá správa a nechce sa mi to ani veriť, lebo pred dvomi rokmi sme pred zrubom ulovili iba minimum rýb. Nasadzujeme väčšie nástrahy a postupne sa zväčšuje aj veľkosť úlovkov. Ryby sú sústredené v hlbších jamách a tiahlych pláňach. V prúdnych úsekoch stoja pstruhy sibírske. Sú krásne sfarbené a poctivo bojujú. Zábery máme približne každých 500 metrov. Sú to lenoky a pstruhy sibírske. Postupujeme dolu tokom rieky. Z diaľky vidím krásne miesto s obrovskými balvanmi, ktoré vytŕčajú nad hladinu. Tam bude určite stáť nejaký tajmeň. Všetci traja stojíme od seba asi 20 metrov a nahadzujeme. Môj Executor letí takmer k druhému brehu. Mierne pritiahnem, potom zvoľním ťah a nechávam nástrahu stáť v prúde. Keď to zopakujem asi tretíkrát, nástraha oťažie, prisekávam a ryba sa rozbieha dolu prúdom. To asi nebude sibirák, ktorý skôr robí kotrmelce v prúde a ani lenok. Ryba sa otočila hore prúdom. Postupne ju priťahujem bližšie a o chvíľu mám v rukách svojho prvého tajmeňa. Vidím, že aj Peťo bojuje s väčšou rybou. Na 18-centimetrovú Rapalu Original vo farbe potočáka sa mu ulakomil asi 85-centimetrový tajmeň. Vlastík pridáva lenoka a ja o chvíľu sibíraka. Naozaj krásne miesto. Nevnímame čas a postupujeme dole riekou. Zisťujeme, že menší tajmeni stoja hlavne na koncoch hlbších plání. Skúšam rôzne farby nástrah. Postupne sa budem snažiť vyselektovať tú svoju top nástrahu. Chytám na tvrdší Sportex s vrhačkou 40 - 80 g a v kombinácii s Daiwou Certate 3500 je to skvelá zostava na tunajšie rieky. Používam šnúru 0,17 mm, chalani lovia na vlasec 0,31 mm. Ja uprednostňujem šnúru pre lepší kontakt s nástrahou. Vo vode ju však ryby lepšie vidia, preto pridávam na koniec fluorcarbon. Lovím hlavne pstruhy sibírske a lenokov .Mnohé z nich majú cez 60 cm. Neskôr pridávam aj menšieho tajmeňa. Začína sa zvečerievať. Uvedomujem si, že v zápale ošiaľu z rybačky, sme sa zabudli dohodnúť s Pudžem, aby nám išiel oproti autom. Prešli sme asi 15 - 20 km. Je najvyšší čas sa vrátiť. Včera som si všimol, že o 19-tej hodine je už tma. Velím preto k obratu a končíme rybačku. Šlapať v broďákoch túto trasu nie je nič príjemné. Snažíme sa  skrátiť si cestu cez les, čo však môže byť dosť nebezpečné. Na niektorých miestach sú totiž husté kríky, cez ktoré sa iba ťažko prediera. Vlastík začína zaostávať. Tvrdí, že ho bolí celé telo a hlavne achilovky. Ja som na tom o trochu lepšie. Len Peťo šliape, ako by bol na baterky. Chceli by sme si oddýchnuť, nemôžeme však zastaviť, lebo ísť po tme neznámou krajinou, naviac keď čelovku mám so sebou iba ja, by bolo veľké riziko. V duchu si nadávam do somárov, že som sa nedohodol so šoférom. Rieku pred zrubom už brodíme za úplnej tmy. Rýchlo zjeme sáčkovú polievku. V krátkosti Paľovi, ktorý ostal v zrube, zreferujem, ako sa nám darilo. Polomŕtvi padáme na prične do spacákov. Prvý deň bol úspešný. Ulovili sme 9 tajmeňov na úseku, kde som to ani nečakal. Radi by sme sa pozreli  aj do horných častí rieky. Potrebujeme však kľúče od brány, ktorú strážia pohraničiari. Získať ho nebude ľahké. V minulosti stačil jeden pokyn od Encha - Aleninho manžela a vojaci stáli pred nami v pozore. Ench však pred rokom zomrel na infarkt v Prahe, kde vybavoval dotácie na výstavbu zariadení na chov rýb v Mongolsku. Domáci si ani neuvedomujú, o akého človeka prišli. Pri tlaku, ktorý sa vyvíja na tunajšiu prírodu, je len otázkou času, kedy tento raj skončí. Ale k tomu sa dostanem neskôr. V horných úsekoch rieky by som sa rád pozrel hlavne na 2 miesta, kde sme si pred dvomi rokmi výborne zachytali - ,,šťučiu zátoku a americkú pláň“.

Smrekovec, ktorý odolal požiarom

Náš zrub a UAZ

Vlastíkov  úlovok 80 cm tajmen

Pstruh sibírsky

Druhý deň - 91 cm tajmeň

    Pudžeho posielame hneď ráno k vojakom, aby sa pokúsil vybaviť kľúč. My pôjdeme opäť na spodnú časť rieky. Cestou nás vysadí pri mieste, kde sme včera skončili a potom príde pre nás. Dohodnúť si s ním presné miesto stretnutia tiež nie je jednoduché. Nie na všetkých miestach sa totiž dá autom priblížiť k rieke a naviac  Pudže vie len pár slovenských alebo českých slov. Výhodou je, že sme tu už boli a aspoň akú takú predstavu o rieke máme. Do malého plecniaka, ktorý má vpredu dve veľké odopínacie vrecká vkladám krabicu voblerov, zopár rotačiek, karabínky s krúžkami, čelovku, nožík, müsli tyčinku, kúsok čokolády a fľašku s multivitamínom. Do predných vreciek dávam kliešte, pohotovostnú krabičku s nástrahami a rukavice. Tento plecniak od Orvisu mi pred odchodom poradil Maťo Forbak a na celodenné pochody bol fakt skvelý. Máme so sebou aj placačku s alkoholom. Odchádzame. Pudže nás vykladá približne na mieste, kde sme včera skončili. Dohovárame sa s ním, aby nás čakal približne medzi 18. – 19. hodinou dole na moste do Batchiretu. Som zvedavý na miesto pod veľkou skalou, kde mi Ench spomínal, že videl kedysi veľkú hlavátku. Hneď od rána skúšam 13-centimetrový Whitefish od Salma vo farbe pstruha potočného. Táto nástraha bola moja najobľúbenejšia už pri minulej výprave a nesklamala ani teraz. Hoci lovím o niečo menej rýb, dosahujú väčších rozmerov. Prvý tajmeň na seba nenechal dlho čakať. Onedlho prichádza ďalší. Často je úspešný hneď prvý hod na sľubnom mieste. Prichádzame k miestu s hlbšou prúdiacou vodou, ktorá naráža do kopca pred sebou. Vo vode sú napadané skaly a rieka sa zarezáva hlboko pod breh. Ideálne miesto, kde by mohlo niečo byť. Mám záber a zdolávam krásneho sibiráka, ktorý má okolo 65 cm. Ďalším hodom pridávam druhého. Peťo s Vlastom ma zatiaľ predbiehajú a sú trochu vpredu. Ja sa ešte otáčam a hádžem nad seba proti prúdu. Nástrahu len pridŕžam v prúde a nechám ju splavovať. Prudký záber a ryba sa rozbieha dolu prúdom. Mám tam niečo väčšie. Postupujem dolu prúdom  a kričím na chalanov, aby vybrali svoje nástrahy. Voda strieka na všetky strany . Ryba sa nechce vzdať bojuje zo všetkých síl. Niekoľkokrát vyráža späť do prúdu. Cítim však, že postupne jej dochádzajú sily. Krásneho tajmeňa vylovujem vo vode. Má 91 cm, ale podľa boja som odhadoval, že bude mať aj viac. Vlastík ma na oslavu úlovku počastuje slivovicou. Peťo urobí zopár fotiek a tvrdí mi, že takých ešte chytím. Ako sa neskôr ukázalo, veľa takých rýb už nebolo a toto bol druhý najväčší tajmeň našej výpravy. V úseku, kde sme chytali, nebolo veľa veľkých rýb a aj tie, ktoré tam boli, boli už dosť opatrné. Peťo skúša bezlopatkové voblery, na ktoré sa mi celkom darilo pri minulej výprave. Na 10-centimetrového Slidera sa mu podarilo uloviť kapitálneho hlaváča. Neskôr chytil ešte jedného. Zdá sa, že na tieto ryby je tu odborník. Môj Whitefisf dnes funguje skvele a zdolávam naň ešte ďalších 4 tajmeňov od 50 do 80 cm. Celkovo sme dnes ulovili opäť 9 tajmeňov. V diaľke už vidím most a vedľa náš UAZ s Pudžem. Vraciame sa späť. Pudže nám oznamuje, že kľúč od hornej brány zatiaľ nemá a nebude také ľahké ho získať. V zrube nás čaká Paľo, ktorý chce ísť pozrieť tunajšiu faunu. Pred dvomi rokmi ulovil srnca, ktorý nám spestril jedálníček. Vracia sa asi o hodinu. Hovorí, že mal na dostrel jeleňa, ale mu ho bolo ľúto zastreliť, nakoľko bol príliš veľký. Má pravdu. Čo by sme robili s takým množstvom mäsa.

Whitefish boduje – 91 cm tajmeň

Špecialista na sibírske hlaváče

Denne po svojich prejdeme aj 20 - 25 km

Ryby bojujú statočne, je vidieť, že sú zvyknuté na silné prúdy

Hlbšia prúdna voda vyhovuje pstruhom i tajmenom

Tretí deň - ľahká prívlač

    Pudže hovorí, že ide opäť skúsiť vybaviť kľúče a asi o hodinu sa vráti. My sme sa rozhodli, že vyskúšame zatiaľ ľahšiu prívlač. Berieme jemnejšie prúty, menšie nástrahy a odchádzame kúsok nad zrub. Peťo loví na 5 - 7 cm voblery a o chvíľu zdoláva pekného lenoka. Ja som sa rozhodol, že vyskúšam nové voblery Kinetic. Mám ich asi 5 typov v rôznych farbách. Skúšam, v akých hĺbkach pracujú, aký majú chod a samozrejme, ako na ne reagujú ryby. Najviac sa im páči hlbokopotápavý oranžovožltý vobler s pomerne agresívnym chodom, na ktorý som dokreslil zopár čiernych a červených bodiek. Snažím sa ho pridŕžať pri dne a prichádza záber. Slušný lenok sa nechal oklamať. Neskôr pridávam ďalších 5 rýb. Trocha ma to prekvapuje, lebo ryby pred dvomi rokmi ignorovali agresívne, hlbokopotápavé voblery. Toto zistenie som neskôr ešte využil. Po niekoľkých ulovených rybách vymieňam vobler za gumy. Mám so sebou zopár ripperov, twistrov a samozrejme nymfy. Skúšam rôzne farby, zábery však neprichádzajú. Problém je asi v hmotnosti hlavičiek. Až keď vyťahujem najťažšie, asi 6 - 7 gramové hlavičky, prichádzajú prvé zábery. V prúde, kde Vlastík chytil prvý deň tajmeňa, mi svetlohnedú nymfu zobral asi 50 cm lenok. Nástrahu nahadzujem mierne proti prúdu, nechávam ju poskakovať po dne, pridŕžam ju v prúde a iba pomaly ju priťahujem. Podobne u nás doma lovím mreny. Keď sa mi podarilo trafiť do farby a hmotnosti nástrahy, jeden záber nasleduje za druhým. Zväčša sú to lenoky a občas pstruh. Zdolávať 40 - 50 cm ryby na 4 - 15 g Stage a vlasec 0,16 mm je ozajstné pohladenie pre rybárovu dušu. Prichádzajú za mnou aj Peťo s Vlastíkom. Peťo ulovil zopár rýb na vobler. Dávam mu ťažšiu hlavičku a koncert pokračuje. Veľkosť rýb postupne klesá. Treba vyskúšať inú farbu. Vlastík kričí z druhého brehu, že skúsi ružovú nymfu. S Peťom sa usmievame a myslíme si o tom svoje. Vlastík po chvíli hlási, že mal záber a ďalším hodom zdoláva menšieho lipňa. Po ňom ulovil ešte štyroch a jeden sa podaril aj mne. Celkovo každý z nás ulovil len na tomto jednom mieste asi 20 - 25 rýb, čo sme pred tým chytili za celý deň. Je pravda, že ryby boli menších rozmerov, ale bola to skvelá zábava. Je už takmer poludnie. Pudže sa až teraz vracia od vojakov. Kľúč však opäť nemá. Rozhodujeme sa, čo urobíme. Dáme si v zrube polievku a necháme sa vyviezť autom aspoň po bránu a po rieke sa vrátime späť k zrubu. Táto situácia nás však vôbec neteší.  Necháme sa vyviezť hore a po svojich sa predierame k rieke.Je to asi 3 km dlhý úsek , na ktorom sa nám dovečera podarilo  uloviť 6 tajmeňov. Naše nohy  by už určite potrebovali trochu oddýchnuť. Vlastík tvrdí, že ho už bolia aj chlpy na nohách. Čo je však horšie, začali mu tiecť broďáky. Podľa môjho názoru sú mu o číslo väčšie, pri chôdzi sa trú o seba a šev to nevydržal. Našťastie máme so sebou lepiace sady a tak sa večer meníme na opravárov obuvi. V zrube nás víta usmiaty Pudže a máva kľúčom. Konečne. Zajtra pôjdeme hore.

Lenok na jemné náradie

Lipeň sa ulakomil na nymfu

Jemná zostava bola pre tunajšie ryby pohromou. Lovili sme veľa rýb ale menších rozmerov.

Väčšia nástraha = väčšia ryba

Jaroslav Sámela