Pred dvomi rokmi som bol požiadaný Jožkom Kutným zo Sports-u a následne aj redakciou Slovenského rybára, či by som po viacerých článkoch a hlavne po mojej prvotine o pstruhoch „Čaro pstruhových potokov ma opantalo“ nenapísal seriál o prívlači (po ukončení dlhoročnej spolupráce s uvedeným časopisom som bol šéfredaktorom Poľovníctva a Rybárstva požiadaný o jeho dokončenie a poskytnutie).

Surový decembrový severák a aby toho nebolo málo vonku sneží, či prší. Ísť práve dnes na ryby hraničí so zdravým rozumom. Toto je však počasie, na ktoré som čakal. Dnes by mali byť pri chuti. Prechodné oteplenie spojené so snehovými prehánkami by malo byť teoreticky to ideálne hlavátkové počasie. Rýchlo sadám do auta a o pár minút sa pozerám na Oravský hrad. Orava  ku mne bola na hlavátky vždy skúpa.

Tak ako každý rybár, tak aj Vy ste sa na rybách určite stretli so situáciou, že ste lovili na tú istú nástrahu ako Váš rybársky kolega a jemu sa darilo a Vám nie. Určite vám vŕtalo v hlave, prečo to tak je. Pri pretekoch som sa s podobnou situáciou stretol naozaj mnohokrát. Prečo na to isté jednému išlo a druhému nie. Rovnaká voda, rovnaká nástraha a veľmi podobné miesto.

Ráno sa opäť snažíme zlomiť Pudžeho, aby nás vyviezol hore. Chcem nech nás vyvezie o niečo vyššie, ako sme včera prešli pešo a večer príde pre nás ku veľkej skale. Rýchlo zhltneme raňajky a už sa natriasame v UAZ-e. Je až neuveriteľné, čo všetko dokáže prejsť toto auto. Myslím, že sa mu nevyrovnajú ani terénne autá renomovaných značiek. Šplhá sa do vysokého kopca.